Kráľovná historickej romance Jana Pronská má na svojom konte už dvadsaťtri kníh a dlhé roky patrí k najobľúbenejším slovenským autorkám. Námet pre svoj najnovší román s názvom Naveky tvoja opäť čerpala z našich dejín, no tentoraz nás zavedie i na neapolský kráľovský dvor, miesto zrodu podmaňujúceho príbehu lásky dvornej dámy Hermíny a rytiera Matiasa.

Dvorná dáma kráľovnej Jany Neapolskej Hermína de Brie-Comte sa počas veľkolepého rytierskeho turnaja zahľadí do uhorského rytiera Matiasa z Borše, ktorý jej záujem opätuje. Netrvá dlho a vzájomná náklonnosť medzi dvoma mladými ľuďmi prerastie v lásku. Ani jeden z nich však netuší, že ich nečaká šťastný koniec. Kráľovná Jana má totiž s Hermínou vlastné plány, ktoré pramenia v minulosti, a je pevne rozhodnutá urobiť čokoľvek, aby ich naplnila. Kvôli pomste neváha Hermíne a Matiasovi zničiť život a nik netuší, ako ďaleko je schopná zájsť.

Zlovôľa a intrigy kráľovnej zmaria aj tú najmenšiu nádej, že sa zaľúbenci dočkajú spoločného šťastia. Hermína sa musí vydať za iného a Matiasovi jej domnelá zrada zlomí srdce. Akoby toho nebolo málo, ženíchom je jeho nič netušiaci priateľ Róbert Druget, ktorý sa má stať novým vyslancom na neapolskom kráľovskom dvore...

Nájdu si dve milujúce srdcia k sebe znovu cestu i napriek tomu, že nad nimi visí hrozba horšia než smrť? Aké príkoria budú musieť zniesť, aby prekonali intrigy, obvinenia i vlastné pochybnosti a nedôveru? Je ich láska dosť mocná, aby zdolala všetky prekážky?

Ukážka z knihy: 

STÁL V TIENI MOHUTNEJ KLENBY katedrály a opieral sa o stenu zanesenú pavučinami a prachom. Mesiace, možno aj roky nikto nevystúpil navrch úzkeho vysunutého schodiska veže, lebo tá výška odstrašila takmer každého návštevníka. Napriek tomu, že odtiaľ nebolo vidieť priamo k oltáru, zvuk zdola sa šíril rýchlo, bol desivo hlasný, každý nádych sa odrážal od stien ako výkrik a slová mali silu katedrálnych zvonov. Duneli, vibrovali v povetrí, dotýkali sa priamo duše. Stáť celkom hore si vyžadovalo poriadnu guráž.

A tú Matias mal. Výdatne sa potúžil silným vínom, ktoré mu dodalo odvahu vyjsť na samý vrch schodiska a dívať sa obrad, precítiť každý ponižujúci okamih, vnímať, ako mu srdce v hrudi búši ani kladivo na nákove, ohýba sa sťa žeravý kov a vzápätí chladne... tvrdne... umiera...

Bolesť v jeho hrudi tíšili len slzy, ktoré mu prvý raz v živote stekali po lícach. Nebránil sa im, nemusel ich skrývať - tu nik ich nevidel, iba netopiere visiace dolu hlavou, ktoré nepokojne piskotali na protest, že narušil ich temné útočisko.