Moja druhá prečítaná Hoover a ja som opäť zažila emocionálnu bombu. Prečo? Načrtnem vám o čom príbeh je. Hlavná hrdinka Kenna sa prisťahuje do mesta, kde nikoho nepozná. Nie naozaj, no žije tu jej dcéra a dúfa, že sa s ňou bude môcť stretnúť. Hlavný hrdina(áno, je to pre vás, ktorí zbožňujete dva pohľady v príbehu) Ledger je majiteľom baru, a je dôležitou súčasťou života dcéry svojho najlepšieho priateľa a aj jeho rodičov. Všetci sú zatrpknutí a nenávistní voči žene, ktorá im obrátila život naruby… Kenna a Ledger sa stretnú v jeho bare netušiac, že majú niečo spoločné. Jeho záujem o ňu prinesie vášnivú chvíľku a Kenna medzitým zistí, kto je chlap, ktorý ju bozkáva. Na druhý deň sa začne boj. Vnútorný boj oboch hrdinov, pretože Ledger je plný predsudkov a Kenna chce len jedno, vidieť dcéru. Nesebecky, len vidieť… ako vyzerá, či je šťastná, na koho sa podobá… Kenna trpí chybami minulosti každý deň a Ledger postupne búra steny, ktoré si voči Kenne vystaval v čase, keď ju nepoznal. Spoznával ju a mal výčitky pre zradu, ktorej sa dopúšťal. Bol ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Chápal Kenninu túžbu po dcére, na druhej strane bol lojálny voči rodičom priateľa.Listy písané Kennou boli na jednu stranu spestrením deja, no na druhú, sme sa dozvedeli nielen o tragédii, ale aj o jej detstve. Po celý čas som tŕpla aký záver si prečítam. Naozaj som sa bála. Ako matka som celú knihu preciťovala oveľa intenzívnejšie… Napäté situácie striedali odľahčené, kedy som sa s ľahkosťou pousmiala, ale potom opäť prišiel moment kedy som mala “knedlík” v krku a po úsmevoch nebolo ani pamiatky…Netuším a nechápem ako to Hoover robí, ale to, ako kolíšu moje emócie počas čítania,robí majstrovsky. Práve preto budú jej príbehy pre mňa nezabudnuteľné. Colleen píše jednoducho a zároveň krásne surovo o živote,ktorý nie je prechádzka ružovou záhradou, skôr nebezpečný beh strmými zrázmi a je len na nás ako sa s touto trasou vysporiadame…