Kniha Nová šľachta – Papalášstvo od Mečiara po Matoviča je zábavným pohľadom do smutného zákulisia slovenskej politiky. Miroslav Beblavý na vlastnej koži zažil, aký ťažký je boj proti nezmyselným výsadám prominentov. Na základe tejto skúsenosti a viac ako dvoch stoviek zdrojov prináša jedinečné svedectvo o spôsoboch, akými si „tí hore“ bez hanby užívajú svoje postavenie. Niekomu stojí rýchlik v dedine, iný vojenskou stíhačkou sfúkaval sviečky na cintoríne. Úsmevné príhody, ako poslanec takmer išiel do basy kvôli papagájom, strieda oprávnené rozhorčenie z toho, že dôchodkyňu s maturitou dosadil jej zať až do dozornej rady banky. Čitateľ sa dozvie aj to, prečo je podľa diplomatov maslo v Prahe päťkrát drahšie a kto zarába lepšie ako v Amerike. Autor ukazuje, čo všetko sa proti papalášstvu – často neúspešne – vyskúšalo a čo musíme spraviť, aby sme ho konečne porazili. Ak by Denník N a Plus 7 dní mali dieťa, bola by to táto kniha.

Ilustroval Martin Shooty Šútovec.

Ukážka z knihy: 

Nič nedefinuje poslanca Národnej rady Slovenskej republiky v očiach verejnosti tak ako imunita. Možnosť beztrestne porušovať zákony je fascinujúca pre každého z nás. Aj v americkej hre Monopoly existuje karta „Dostať sa zadarmo z väzenia“.

V roku 1918 sme v Československu zrušili všetky šľachtické tituly a privilégiá a odvtedy sme si pred zákonom všetci rovní - aspoň na papieri. Jediné privilégium, ktoré zostalo, je imunita. Na jej získanie človek nemusí pracovať ani zbohatnúť, dokonca ani vyhrať voľby. Stačí len byť v správnom čase na „správnej“ kandidátke.

Poslanecká imunita sa stala prvýkrát verejnou témou po voľbách v roku 1998, keď po porážke Vladimíra Mečiara nastúpila široká vláda vedená Mikulášom Dzurindom a jeho Slovenskou demokratickou koalíciou (SDK).

Len pár mesiacov po voľbách čelila nová koalícia škandálu. Do parlamentu sa za SDK dostal aj istý Peter Ďuračka. Bratislavský komunálny politik bol verejnosti úplne neznámy. Svetlá reflektorov naňho zasvietili, keď vo februári 1999 pod vplyvom alkoholu šoféroval v Bratislave auto a zrazil sa s taxikárom. Privolaní policajti chceli dať Ďuračkovi fúkať, ale on údajne vytiahol poslanecký preukaz a vyslovil legendárnu vetu: „Môžete mi vyfajčiť môj ctený poslanecký k***.

Ďuračka dnes tieto slová vehementne popiera a dôkaz, že ich naozaj vyriekol, neexistuje. Verejná mienka mu však farbistú vetičku pripisuje a nikto nerieši, ako to bolo naozaj. Údajný výrok bol síce vulgárny, ale možnosti orgánov činných v trestnom konaní pomenoval vecne správne. Článok 78 vtedy znel: „Poslanca nemožno trestne ani disciplinárne stíhať, ani ho vziať do väzby bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky.“

Vládnuca Slovenská demokratická koalícia Ďuračku veľmi rýchlo presvedčila, aby sa vzdal mandátu a stiahol z politiky. Do väzenia sa nakoniec ako jeden z mála politikov dostal o pár rokov neskôr za útok na policajta. Už svojím prvým škandálom však otvoril tému, ktorá slovenskú politiku neopustila dodnes a stala sa asi najväčším symbolom papalášstva. Poslaneckú imunitu.