3. diel série.

V posvätnej pevnosti Tieňolovcov bola preliata nevinná krv a Sesia sa ocitla na pokraji občianskej vojny. Časť rodiny Blackthornovcov utiekla do Los Angeles a snaží sa nájsť príčinu choroby, ktorá zasiahla všetkých bosorákov. Julian a Emma sa zatiaľ zúfalo snažia zabudnúť na zakázanú lásku a vydávajú sa na nebezpečnú misiu do Férie, aby získali späť Čierny zväzok mŕtvych. Na férskych dvoroch sa však dozvedia tajomstvo, ktoré by mohlo zničiť celý Tieňosvet a otvoriť bránu do temnej budúcnosti, akú by si nedokázali predstaviť ani v tých najhorších snoch. V záverečnej časti bestsellerovej trilógie Tajomná temnota budú musieť Emma a Julian zachrániť svet Tieňolovcov, skôr ako temná sila kliatby parabatai zničí nielen ich, ale aj všetkých, na kom im záleží.

Ukážka z knihy:

Bŕŕ! Smrť sa svojho žezla chopila v tom meste, míkvom ako mohyla, kde je tak pusto, pochmúrne a mdlo, kde všetko, všetko - dobrota i zlo - do ríše večných snení odišlo.

Tie veže, paláce a svätyne sú sťaby v nich nič ľudské nebolo (zhlodané časom, nemé, nehybné) a vetrom zabudnutá všade okolo, tam pod nebom sa apaticky skvie len voda plná melanchólie.

A lúče z nebies nezostúpia ta k mestu, čo halí večná temnota, len morské svetlo, vzbudzujúce strach, sa mlčanlivo šplhá po strielňach a nehatené v tajuplných hrách svoj odlesk vrhá na chrám, na stenu podobnú múru babylonskému, na reliéfy i tieň besiedok, kde nezaznel už dávno ľudský krok, i hroby, plné nemej záhalky, ach, skvostné hroby, čo z nich do diaľky vidno tie vence - vinič, fialky.

Tam pod nebom sa apaticky skvie len voda plná melanchólie. Vežičky s tieňmi visia dovedna v priestore, ani nedotknú sa dna, kým z hrdej veže, ktorú mesto má, sa rozhliada smrť - velká, všemocná.

A tak sa svetlo plazí priestorom až k rozzeveným hrobom pod morom, no zlatom okrášlené mŕtvoly, či diamanty, ktoré idoly zdobia tak, že im žiaria z očných dier - nič nenaruší strašný vodný mier, veď ani vlnka nepohne sa, žiaľ!

V tej hrôze premenenej na krištáľ už neprezradí ani zachvenie, že sú aj moria, i keď vzdialené, čo majú šťastlivejšie osudy, pretože k nim aj vietor zablúdi.

Čo to však? Náhly pohyb! Nebesá! To vlny hučia, more chveje sa, aj veže striasli tupé panciere a letia ku dnu v plnej nádhere.

Z ich hrotov, zdá za, vyšlo znamenie až k nebu, ktoré spalo zahmlené. Sťaby sa more krvou potiahlo, čas oddychuje hlboko a mdlo, znie nepozemské, hrozné stonanie, Keď mesto klesne k najbližšiemu dnu, z tisíc trónov peklo povstane a vystrúha mu poklonu.