Kniha Filipa Müllera z roku 1979 je unikátnym svedectvom Čechoslováka, ktorý prežil Osvienčim. Ako väzeň sonderkomanda musel v rámci zvláštneho zaobchádzania pracovať v tejto fabrike na smrť. Odhalil svetu vnútorný život likvidačného tábora. Zvláštne zaobchádzanie bol nemecký krycí názov pre masové vraždenie židov v plynových komorách a spaľovniach. Ako jeden z mála očitých svedkov prežil Müller nielen všetky likvidačné akcie tohto smrteľného komanda, ale zanechal aj jedno z najvýznamnejších svedectiev masového vraždenia. Je to prvé obsiahle svedectvo „nositeľa tajomstva“ a otrasný dobový dokument. V porovnaní s jeho výpoveďou v dokumentárnom filme Clauda Lanzmanna „Shoah“ a jeho výpoveďami voči príslušníkom SS v rôznych súdnych procesoch, obsahuje kniha najväčšiu zbierku autentických spomienok na svet zvláštneho zaobchádzania. Po premietnutí svojej výpovede vo filme Clauda Lanzmanna v nemeckej televízii (v roku 1986) Filip Müller už nikdy verejne o tejto téme nehovoril.

Ukážka z knihy:

Prvý raz v plynovej komore

Bolo to jednej nedele v máji 1942. Žiarivé lúče jarného slnka sa ťažko predierali cez ranný opar a svietili na dvor bloku II. Tam sme sa asi s 500 ďalšími väzňami zoradili do desiatich radov, aby sme si podľa platných osvienčimských zvyklostí užívali nedeľný odpočinok. Ponad dvor sa rozliehal zachrípnutý, mocný hlas. Hore na schodoch vedúcich do bloku stál blokový pisár Vacek. Odtiaľ dovidel do všetkých kútov dvora a mohol vydávať svoje úsečné povely: „Pozor! Nasadiť čiapky! Čiapky dolu! Pohyb!!!“

V tomto miniatúrnom svete absolútneho zla bol on malým vládcom. Zelené výložky na jeho väzenskom mundúre prezrádzali minulosť profesionálneho zločinca.

Už stokrát opakoval pred nami svoje stereotypné povely a striehol jastrabím okom, ako ich plníme. Na povel „Čiapky dolu!“ sme strhli ploché čiapky z vyholených hláv a plesli sme nimi dlaňou o pravé stehno. Podľa Vacekovej predstavy to muselo znieť ako plesnutie bičom, inak sa úkon musel opakovať dovtedy, kým nebol spokojný. Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že na tomto tupom drile, pripomínajúcom cvičenie regrútov, nebolo nič mimoriadne.

Ibaže táto metóda drezúry poskytovala Vacekovi vytúženú zámienku na to, aby mohol väzňov dobiť na smrť.

Jeho prvou obeťou bol Nándor Delikát, otec štyroch detí, ktorý mal pravú ruku ochrnutú. Živil sa v mojom rodnom meste Sereď nad Váhom tým, že v synagóge za almužnu odriekal kadiš, modlitbu za zosnulých. Nuž ako by bol mohol povely „Nasadiť čiapky! Čiapky dolu!“ dokonale vykonať?

Vacek sa vrhol na invalida a vliekol ho cez dvor až k susednému baraku. Tam ho postavil tvárou k múru. Druhý, s ktorým naložil takisto, bol nahluchlý krajčír Mendel Weimann, ktorý o zlomok sekundy neskôr zrazil päty svojich drevákov.

Vacek pokračoval v execírke ďalej. Keď to už naozaj klapalo, každý čakal, že už sa ten nezmyselný dril napokon skončí. Ale Vacekovi tí dvaja kandidáti smrti ešte nestačili. Vybral si z radov svojich otrokov ďalšie obete. Zámienky už nehľadal. Dlhý nos, okuliare s hrubými sklami, čiapka nakrivo, alebo hocičo iné, čo sa mu nepozdávalo, to všetko bol preňho dostatočný dôvod, aby jedného po druhom vytrhol z radov a postavil k stene. A či tušili, že udrela ich posledná hodina?