Najnovší, v poradí už osemnásty román Jany Pronskej je skvelým dôkazom jej rozprávačského majstrovstva a nevyčerpateľnej fantázie. Začítajte sa do očarujúceho ľúbostného príbehu a presvedčte sa, že niekedy stačí iba načiahnuť ruku a uveriť v zázrak lásky...

Helena Forgáčová, pani hradu Hajnáčka, sa po dobytí svojho sídla Osmanmi ocitne medzi zajatcami priekupníka s otrokmi. Strach o syna, ktorý sa narodil v zajatí, jej nedovolí, aby prezradila, kto v skutočnosti je. Nádej, že sa niekedy dostane na slobodu a vráti sa domov, postupne zhasína. Až keď jej jedného dňa neznámy cudzinec zo súcitu daruje dve zlaté mince, znovu sa odváži veriť v zázrak.

Uhorský rytier Drago Draškovič, ktorý sa pred rokmi upísal nenávidenému obchodníkovi z Aradu, aby zachránil svoju snúbenicu, konečne pochopí, že milovaná žena je preňho navždy stratená, a vyráža na svoju poslednú výpravu. Nešťastná otrokyňa s dieťaťom v náručí mu na chvíľu pripomenie, čo stratil. Jeho náhly čin spustí lavínu udalostí, ktoré majú zachrániť nielen neznámu ženu a jej syna, ale aj rytierovu dušu a srdce...

Ukážka z knihy:

PROLÓG
HELENA SA CHÚLILA DO KLBKA, pritískajúc si na hruď drobné telíčko, ktoré sa len pred chvíľou prvý raz nadýchlo. Netíšila jeho zúfalý plač, ani sa nepokúšala uľaviť mu. Prehĺtala vlastné slzy, strach i bolesť. Hrôzu z toho, čo ju i jej syna čaká. Čím budú musieť prejsť.

„Nemal si sa narodiť, nemal..." šepkala do zavinovačky z hrubej vlny. Nič iné nemala, nič, iba prázdne náručie a mučivé spomienky.

Nechcela ani otvoriť oči a pozrieť sa na stvorenie, ktoré akýmsi zázrakom vynosila a porodila. Mala by sa pomodliť, poďakovať za dar, ktorý mal manželove oči, jeho vlasy, jeho krv...

Čím väčšmi si to uvedomovala, tým jej bolo ťažšie, gniavilo ju to sťa balvan. Priviedla na svet ďalšieho otroka - na svet, ktorý nepozná slová súcit, zmilovanie, láska... Vzala mu budúcnosť, vôľu, slobodu, vzala mu všetko, lebo ho čaká len beznádej, utrpenie a bolesť.

Dobre to vedela, lebo to sama prežívala.

To chúďa nemôže tušiť, že za priaznivých okolností by ho čakal celkom iný osud... Bolo by oslavovaným, rozmaznávaným dedičom, o ktorého by sa staral tucet slúžok, nikdy by netrpelo núdzou... Ešteže to nevie! A najskôr sa ani nikdy nedozvie.

„Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás," šepkala, sotva pohybujúc vysušenými perami. „Nech mi ho nevytrhnú z náručia, nech..." nedokončila a telom jej otriasli bezmocné vzlyky.