Prvá dáma slovenskej historickej romance Jana Pronská sa právom radí k našim najúspešnejším spisovateľkám. Jej očarujúce ľúbostné príbehy sa odohrávajú na území stredovekého Slovenska a vychádzajú z našej histórie. V plnej miere to platí aj o jej románe Rytierova česť, ktorý vám ponúkame v novom vydaní.

Keď sa rytier Filip po rokoch vracia z vojny, nevie sa dočkať stretnutia s manželkou a synom. Doma ho však čaká obraz skazy: z jeho sídla zostali len spálené ruiny, syn a milovaná žena sú mŕtvi. A keď vysvitne, že o šťastie ho pripravili intrigy jeho súrodencov, v duši sa mu usídli nenávisť a zanevrie na celý svet. Rytierov pustovnícky život sa skončí vo chvíli, keď mu osud privedie do cesty sokoliarovu chovanicu Katarínu. Len čo sa dozvie, že krásna Katarína má nemanželskú dcéru s jeho bratom Petrom, ožení sa s ňou a začne kuť pomstu. Neberie pritom ohľad na nič, tobôž nie na city svojej manželky.

Časom však zisťuje, že Katarína je výnimočná žena. Aj napriek krutým ranám osudu jej zostalo dosť lásky a trpezlivosti na to, aby sa pokúsila zbúrať múr zloby a pomstychtivosti vo Filipovom srdci a spolu s milovaným mužom čeliť temným tajomstvám minulosti...

Ukážka z knihy:

DEDINA BOLA TICHÁ, ešte aj psy, čo večne štekali na okoloidúcich, stíchli. Sivé mračná visiace z oblohy veštili dážď, vzduch bol nedýchateľný, ťažký, pri každom nádychu akoby človeku drvil hruď balvan. Plazivé šero vzbudzovalo hrôzu.

Vietor silnel, naberal rýchlosť a víril prach zo zeme, rozmetal všetko, čo vládal uniesť. Vráta, ploty i ledabolo privreté okenice pod jeho náporom prašťali, konáre stromov kvílili, keď ich ohýnalo do všetkých strán.

Ani psa nebolo hodno von vyhnať, nieto ešte ženu s dieťaťom v náručí. Ruky mala do krvi zodraté od neustáleho búchania na zamknuté vráta. Nik ju nevpustil dnu, ani do maštale, ani pod striešku, ľudia sa jej štítili, akoby to bola ona, kto do krajiny priniesol mor.

Slzy sa jej ligotali v očiach, pomaly zhasínala aj posledná iskierka nádeje...

Schúlená sa pritisla k bráne dreveného kostolíka, dieťa schovala v náručí pod hrubým plášťom, aby ho chránila pred vetrom i lejakom, ktorý sa spustil z oblohy.

Cítila sa vyčerpaná, na konci so silami, zmorená na smrť. Lačne pila vodu z nebies, aby mala aspoň trochu mlieka pre hladné ústočká svojej dcérky - neviniatka, ktoré za nič nemohlo. Ani za svojho otca, ani za krutosť rodiny, ani za zlo tohto sveta...

Dážď ju bičoval po chrbte, vietor sa ju snažil odohnať, no ona sa nepoddávala. Vytrvalo odmietala opustiť chatrný prístrešok, držala sa pántov, až jej prsty vykrúcalo.