Táto kniha vznikla zvláštnym spôsobom. Po vydaní mysteriózneho trileru Strach sa autorovi ozval človek, ktorý mu vyrozprával naozaj desivý príbeh. Jozef Karika jeho rozprávanie zaznamenal, mnohé tvrdenia overil, doplnil o vlastné zistenia a spracoval do knihy, ktorú máte pred sebou. Na jej stránkach rozmotáva veľmi tajomný, tragický a hrôzostrašný prípad. Zároveň poodhaľuje jednu z najväčších záhad Slovenska – nevysvetliteľné miznutie ľudí v pohorí Tribeč.

Legenda, zámerná mystifikácia alebo desivá skutočnosť? Túto otázku si kladie aj autor. Predkladá strhujúci hororový príbeh a necháva na čitateľovi, aby našiel odpoveď.

DANIEL FISCHER číta z knihy TRHLINA:

Ukážka z knihy:

PRVÁ SÉRIA NAHRÁVOK

(nahraté medzi osemnástym aprílom a šestnástym májom 2015)

Mal som sa otočiť a odísť, nechať čiernu príšeru na pokoji. Hnusná, prekliata vec! Iste, po vojne je každý generál. Lenže ako som mal, doriti, vedieť, kam ma objav privedie? A keby len mňa... Skurvené oceľové dvierka, ako som mohol tušiť, čo je za nimi?!

Chcel som iba trochu kešu navyše, myslel som si, že zhrabnem zopár starých cenností, ktoré strelím v záložni za rohom alebo v starožitníctve na námestí. Kto mohol tušiť, že tam namiesto toho nájdem... Ani neviem, ako to nazvať, chápeš?

Takže poporiadku, pekne od začiatku, o chvíľu sa k oceľovej príšere - a k tomu, čo som v nej našiel - tak či tak dostanem.

Som absolvent vysokej školy, odbor nie je podstatný. Promovaný pred pár mesiacmi, takže je jasne, že trčím na úrade práce, nie? Potrebujem platiť nájom, priateľka síce niečo zatiahne, ale na všetko nestačí; musíme jesť, obliekať sa a všetko ostatné, veď to poznáš. Takže brigádujem, čo ti budem hovoriť, väčšinou robím nič moc práce.

Aj vtedy to tak bolo - investor kúpil staručkú budovu na Hurbanovej ulici, chystal kompletnú rekonštrukciu, bolo treba vypratať svinstvo. Koho na to povolajú? Predsa vysokoškolských absolventov, čo drepia na úrade práce. Nech si mladí uvedomia, že neštudovali nadarmo. Teta úradníčka ti ponúkne absolventskú prax - na tri či štyri mesiace, za krásnych stotridsať eur mesačne. Berieš-neberieš, všetko jedno. Ibaže keď nevezmeš, máš čierny bod, lebo vraj nespolupracuješ, a pri najbližšej príležitosti ťa vykopne, až sa za tebou zapráši. Aj z evidencie ťa vyškrtne, nech nezvyšuješ percentá nezamestnanosti. Sociálna politika v praxi. Čiže beriem aj manuálne fušky, nič iné mi nezostáva, makám ako roboš a dúfam, že na dvestú žiadosť o prácu už niekto aspoň odpovie.

Mám z toho nervy, ale žartíky bokom, lebo tam sa všetko začalo. Pravda, vtedy som o tom nevedel, no v po-loruine na Hurbanovej sa odštartovalo odpočítavanie. Potichu tikalo, až kým sa hra neskončila a spolu s ňou aj ja.

Game over, man, takto rýchlo a jednoducho (lusknutie prstami). A keby len ja, kurva, keby len ja...

Aj ostatných som namočí! do sračiek, už vieš, ako všetko dopadlo, takže ma chápeš. Ale chcem ti to povedať celé. Mysli si, čo chceš, pokojne považuj za ojeb, mám na háku.

Takže ten prekliaty deň. Ráno som normálne vstal, Mia už bola v kuchyni. Volá sa Miroslava, ale pre mňa je proste Mia; v tretiaku na výške sme spolu začali chodiť a vydržalo nám to doteraz.

Počul som. že robí raňajky, štrngali tam hrnčeky, rada varí kakao. Ja ho moc nemusím, ale neriešim. Keď s niekým žiješ v miniatúrnom jednoizbáku, nesmieš riešiť blbosti. Osvedčená múdrosť z intráku, platí aj o bývaní s Miou. Vstal som, zapol noťas a skontroloval blog. Dosť ma baví blogovanie, ale to ti už došlo.

V noci pribudlo zopár komentov, iba som ich prebehol očami, nechcelo sa mi púšťať do diskusie.