Druhá poviedková kniha Meč osudu je fantastickým čítaním o zaklínačovi Geraltovi z Rivie, ako bojuje proti démonom, príšerám a predsudkom. Zaklínača zaujímajú len odmeny za hlavy príšer, aby mal čo jesť a kde spať. Napriek tomu ho nohy zavedú za čarodejkou Yennefer, na čo zaklínač takmer vždy doplatí a zisťuje, že nič nie je čierne ani biele. A zovšadiaľ na neho číha osud, v ktorý odmieta uveriť. Temný les dryád ho s jeho osudom nečakane spojí, a nech sa Geralt akokoľvek snaží, ujsť pred ním nemôže.

Ukážka z knihy:

- Vravím vám, že odtiaľ nevyjde, - povedal poďobaný a presvedčivo pokyvoval hlavou. - Je to dobrá hodina a štvrť, odkedy tam vliezol. Už je po ňom.

Mešťania, natlačení medzi ruinami, mlčali a zízali na čierny otvor zívajúci v rumovisku, na zasypaný vstup do podzemia. Tučniak v žltej kamizole prestúpil z nohy na nohu, odpľul si a zložil z hlavy ohmataný baret.

- Ešte počkajme, - utrel si pot z riedkeho obočia.

- Na čo? - vyprskol podobaný.-Tam v tých pivniciach trčí ba-zilišok, už ste na to zabudli, richtár? Kto tam vojde, je stratený. Vari tam málo ľudí skapalo? Na čo teda čakať?

- Veď sme sa dohodli, - zahundral neisto tučniak. - Tak by sme mali...

- Dohodli ste sa so živým, richtár, - pripomenul kompán poďobaného, obor v koženej mäsiarskej zástere. - Ale teraz je už po ňom, to je isté, ako že je slnko na nebi. Už vopred bolo jasné, že ide na smrť, tak ako ostatní. Vybral sa tam dokonca bez zrkadla, iba s mečom. A bez zrkadla baziliška zabiť nemožno, to vie každý.

- Aspoň ste ušetrili groše, richtár, - dodal poďobaný. - Veď niet komu za baziliška zaplatiť. Len pokojne choďte domov. A koňa a čarodejov dobytok si vezmeme my, škoda by bolo nechať majetok len tak.

-Veruže,- uznal mäsiar. - Kobyla je mocná a sedlové vaky sú solídne napchaté. Nazrieme do nich, čo poviete.

-A to ako? Čo ste?