Ako sa ľudia hrajú

Ako sa ľudia hrajú je jedna z najvplyvnejších kníh populárnej psychológie 20. storočia. Eric Berne v nej predkladá znepokojujúcu, no fascinujúcu tézu: väčšina toho, čo považujeme za úprimnú komunikáciu s druhými ľuďmi, sú v skutočnosti vopred napísané psychologické scenáre – hry, ktoré hráme znova a znova, aniž si to uvedomujeme. Ovládajú naše partnerské vzťahy, pracovné interakcie aj bežné spoločenské situácie.

Prečo si túto knihu všimnúť

• Celosvetový bestseller: Od prvého vydania v roku 1964 sa kniha predala vo vyše piatich miliónoch výtlačkov. Bola najlepšie predávanou non-fiction knihou 60. rokov a strávila viac ako 100 týždňov na rebríčku bestsellerov New York Times.
• Kultová recenzia: Kurt Vonnegut ju v roku 1965 recenzoval v časopise Life a nadšene opisoval jej obsah ako brilantný a zábavný katalóg psychologického divadla, ktoré ľudia neustále opakujú.
• Základ modernej psychológie vzťahov: Berneho poznatky z transakčnej analýzy využívajú psychoterapeuti a poradcovia v terapeutickej praxi dodnes.
• Výročné vydanie: Toto vydanie obsahuje nový úvod od doktora Jamesa R. Allena, prezidenta Medzinárodnej asociácie transakčnej analýzy.

„Pamätám sa, ako som pred rokmi objavil túto knižku v kníhkupectve. Bolo to trochu ako zjavenie. Čupol som si a čítal a čítal. Neskutočná kniha!“ — Marek Herman, autor bestsellera Nájdite si svojho marťana.

Čo v knihe nájdete

Berne rozdeľuje ľudské hry do niekoľkých kategórií podľa kontextu, v ktorom sa odohrávajú. Hry sú roztriedené podľa prostredia, v ktorom sa typicky vyskytujú – životné, manželské, spoločenské, sexuálne, podsveteské, terapeutické a takzvané dobré hry. Konkrétne analyzuje napríklad hry „Keby nebolo teba“, „Hurhaj“ či „Kokteil“ a odhaľuje ich skryté mechanizmy.

V jadre Berneho modelu sú tri ego-stavy, ktoré existujú v každom z nás: Dieťa (najspont­ánnejšia a najzraniteľnejšia časť osobnosti), Rodič (časť, ktorá nevedome napodobňuje psychologické vzorce rodičov) a Dospelý (tá časť, ktorá je schopná robiť zdravé rozhodnutia). Pochopenie týchto troch stavov je kľúčom k rozpoznaniu hier, ktoré hráme.

O autorovi

Eric Berne bol kanadský psychiater a zakladateľ transakčnej analýzy – teórie sociálnych interakcií vysvetľujúcej ľudské správanie. V čase vydania knihy v roku 1964 bola jeho teória transakčnej analýzy už šesť rokov stará a mala okruh oddaných nasledovníkov. Kniha Ako sa ľudia hrajú inšpirovala celú generáciu psychológov a terapeutov.

Pre koho je kniha určená

Kniha je vhodná pre každého, kto chce lepšie porozumieť sebe a svojmu okoliu – či už ide o záujemcov o psychológiu, ľudí prechádzajúcich krízou vo vzťahu, alebo jednoducho tých, ktorí si kladú otázku, prečo niektoré životné situácie sa opakujú dookola. Je tiež výborným darčekom pre premýšľavých čitateľov.

Ukážka z knihy:

Úvod

1. SPOLOČENSKÝ STYK

Teóriu spoločenského styku, ktorá bola podrobne opísaná v knihe Transactional Analysis (Transakčná analýza, môžeme zhrnúť takto.

Doktor Spitz zistil, že deti, ktoré trpia nedostatkom vhodného zaobchádzania, majú sklon k rýchleniu zhoršovaniu duševného stavu a nakoniec: aj k pridruženým ochoreniam. To teda znamená, že to, čo Spitz nazýva „citová deprivácia“, môže mať smrteľné následky. Tieto pozorovania umožnili vznik teórie hladu po podnetoch a naznačili, že najvýhodnejšiu formu podnetov nám poskytujú intímne vzťahy; ak vychádzame z každodenných skúseností, určite budeme s týmto záverom súhlasiť.

Príbuzný jav možno pozorovať aj u dospelých osôb vystavených zmyslovej deprivácii. Takáto deprivácia môže vyvolať napríklad prechodnú psychózu alebo aj dočasnú psychickú poruchu. Už v minulosti sa poukazovalo na to, že sociálna a zmyslová deprivácia majú podobný účinok na osoby odsúdené na dlhšiu samoväzbu. Samoväzba je naozaj jedným z trestov, ktorého sa obávajú aj veľmi ostrieľaní kriminálnici, hoci im inak neprekáža ani fyzická brutalita, a tento postup sa bežne používa ako forma politického nátlaku. (Naopak, najpôsobivejšou zbraňou proti nemu je spoločenská organizovanosť.)

Z biologického hľadiska je pravdepodobné, že citová a zmyslová deprivácia môžu spôsobiť alebo podporiť zmeny organizmu. Ak retikulárny aktivačný systém mozgového kmeňa6 nedostáva dostatočné podnety, môže to mať za následok - aspoň nepriamo - degeneratívne zmeny nervových buniek. Tieto zmeny môžu byť vyvolané aj nedostatočnou výživou, no tá sa sama osebe môže prejaviť ako následok apatie, napríklad u detí, ktoré trpia marazmom. Tu sa teda začína biologická reťazová reakcia, ktorá sa ťahá od citovej a zmyslovej deprivácie cez apatiu až k degeneratívnym zmenám a smrti. V tomto zmysle má hlad po podnetoch rovnaký vzťah k prežitiu ľudského organizmu ako normálny hlad.

Hlad po podnetoch sa v mnohých smeroch naozaj podobá normálnemu hladu, a to nielen biologicky, ale aj psychologicky a spoločensky. Termíny ako podvýživa, presýtenie, gurmán, nenásytník, pôžitkár, asketik, kulinárske umenie a dobrý kuchár môžu byť z oblasti výživy jednoducho prenesené do oblasti pocitov. Prejedenie sa má svoju paralelu v predráždení. Za bežných podmienok, keď sú k dispozícii dostatočné zásoby, z ktorých je možné zostaviť pestré menu, býva výber v oboch oblastiach výrazne ovplyvnený idiosynkráziou jednotlivca. Niektoré alebo nohé 2 týchto idiosynkrázií sú vrodené, ale to nijako neovplyvňuje problém, ktorým sa tu zaoberáme.

Pracovníka v oblasti sociálnej psychiatrie zaujíma v tejto veci, čo sa stane, ak je dieťa oddelené od svojej matky v normálnom priebehu vývoja. To, čo sme doteraz povedali, by sa dalo názorne vyjadriť príslovím: „Keď človeka nikto nehladká, začne mu vysychať miecha.“ Len čo sa teda skončí obdobie blízkeho, intímneho vzťahu dieťaťa a matky, musí jedinec celý zvyšok života čeliť problému, ktorého riešenie ovplyvňuje bytie a osud každého človeka. Na jednej strane je to súhrn sociálnych, psychologických a biologických síl, ktoré človeku bránia oddávať sa aj naďalej fyzickým dôvernostiam ako dieťa, a na druhej strane v ňom pretrváva ustavičná snaha po ich dosiahnutí. Jedinec vo väčšine prípadov zvolí kompromis. Musí sa uspokojiť s oveľa jemnejšou, takmer symbolickou formou zaobchádzania, kde účelu do určitej miery poslúži aj ten najmenší náznak uznania od druhej osoby, hoci to nijako nezmení pôvodný hlad človeka po fyzickom kontakte.