s týmto názvom prináša životný príbeh Margity Czóbelovej, ženy, ktorú maľoval Nándor Katona a kreslil Elemér Köszeghy. Ona sama maľovala a videla maľovať mystického impresionistu Ladislava Mednyánszkeho. Pre londýnske vydavateľstvá ilustrovala detektívky a dobrodružné romány. V sedemdesiatych rokoch tvorila angažované plagáty oslavujúce vyslanie sovietskeho Sputnika do Vesmíru.

Strážky, Budapešť, Viedeň, Londýn... a opäť Strážky pod Tatrami. Renesančný kaštieľ obklopený parkom, cez ktorý preteká rieka Poprad. Plávala v nej aj v zime, maľovala, lyžovala, jazdila na koni. Nepochopená dobou, sama ju stroho komentujúc v nespočetných denníkových záznamoch. Akurátnym slovom, písmom drobným ako mrznúci dážď. Popritom zachraňovala rodný kaštieľ, päťstoročnú knižnicu s tisíckami cenných zväzkov a obrazy Ladislava Mednyánszkeho i portréty spišských a oravských županov. Po rozpade Rakúsko-Uhorska prvý raz, po boľševickom znárodňovaní v roku 1948 zďaleka nie posledný raz. Všetky obrazy, knihy a rodinné písomnosti sa jej podarilo uchovať len vďaka vlastnej vynaliezavosti a svojráznemu šarmu. Dokázala to napriek tomu, že ľudí s takýmto osudom je okolie náchylné považovať za čudákov, ak nie rovno bláznov.

Vojny, rozpady impérií, revolúcie a totalitné režimy dvadsiateho storočia zobrali Margite Czóbelovej temer všetko, vrátane budúcnosti. Pokiaľ ide o národnosť, československé úrady do jej cestovnej legitimácie napísali, že je miešanka. No hrdosť, pamäť a humor si vziať nedala. Lásku, predovšetkým ku koňom a k rodnému kraju, takisto nie. Bola schopná ľúbiť a veriť aj v časoch, keď milovať nebolo koho. Nepredpojaté a pozorné čítanie doby a príbehu poslednej k. & k. barónky nám môže pomôcť chápať a predvídať nebezpečné tendencie dneška. V jednotlivcoch, národoch aj ideológiách.

Ukážka z knihy:

Prišiel sa rozlúčiť?

pozrela sa na mňa Barónka prísne. Nič viac povedať nestihla. Prudká bolesť ucha jej rozčítanú knihu vyrazila z rúk. Bolestivé zasyčanie sa ozvalo súčasne s tým, ako jej ruky vyleteli k uchu prikrytému ručne pletenou čiapkou. ... ááá, wilkomen, monsieur Trigeminus, zamrmlala si pre seba. Vstala a drobnými krokmi sa pobrala k bielizníku. Popamäti na ňom medzi rozčítanými knihami pohľadala plechovú dózu. Kandizované ovocie si nabrala do drobnej dlane. Drobnvmi krokmi prešla ku kreslu, z ktorého pred chvíľou prudko vstala. Sťažka dosadla. Dýchala rýchlo, plytko, nosom. Rukou naznačila, aby som ju nechal osamote. Dá poňho poslať, zasyčala so zovretými zubami.

Kým som na nádvorí čakal, že ma Alžbeta u Barónky ohlási, prizrel som sa bicyklu opretému pri dverách do kuchyne. Zdal sa mi byť povedomý. Spoznal som ho podľa preliačeného blatníka. Navyše, na cylindri zvončeka som po chvíli aj našiel svoje iniciálky. S. P. tam bolo vyryté kostrbatým písmom. Stačilo nasliniť palec, hrdzavý zvonček trocha pošúchať. Pravdaže, človek musel vedieť, kde treba zájdené písmená hľadať. Ako sa môj bicykel dostal na vnútorné nádvorie kaštieľa v Strážkach? Keď som z neho naposledy zosadal, zo všetkého najviac som ľutoval, že som naň vôbec kedy nasadol. Mojou politickou úlohou bolo ísť do Popradu k rýchliku Tatranská strela a vyzdvihnúť stranícke tlačoviny. Chlapci z vtedy novovzniknutej Zipser Deutsche Partei ma počkali na ohybe cesty za Veľkou Lomnicou. Nás, mladých komunistov, neznášali. Práve v miestach, kde sa zo štátnej cesty dalo odbočiť na príjazdovú cestu k Novej Lesnej.