Konečne sme sa dočkali tretej časti série Kronika strateného impéria. Najväčším ,,problémom" týchto fantasy príbehov na pokračovanie je, že kým vyjde ďalší diel, stihnem toho veľa zabudnúť. Zakaždým mám obavy, čo všetko si zvládne moja pamäť vybaviť. Našťastie (musím si zaklopať na drevo), ešte na tom nie som tak zle a moja hlava si postupne začne spomínať na tie najdôležitejšie udalosti z predchádzajúcich častí. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Rozbeh bol trochu pomalší, ale po pár kapitolách som sa začala ,,chytať" a čítanie mi už išlo dobre. Musím Majku pochváliť, svoj fantasy svet má naozaj dobre premyslený, od jednotlivých postáv po rôzne miesta a nadprirodzené javy. Za toto má môj obdiv, ja by som takú fantáziu nemala. Vo V znamení nefritu máme dvoch rozprávačov - Meggie, ktorá nás zoberie do Mesta hrdlorezov a Liu, vďaka ktorej sa zasa dozvedáme, čo sa deje v Ametystovom lese. V jednej knihe sme tak vlastne dostali dva (viac-menej samostatné) príbehy. Príbeh bol nabitý akciou, neustále sa niečo dialo, takže som sa pri čítaní rozhodne nenudila. Autorka mala niekoľko és schovaných v rukáve, neraz ma prekvapila alebo mi nasadila chrobáka do hlavy. Kým prvé dve časti na mňa pôsobili ako ,,čisté" fantasy (neviem nájsť vhodnejšie pomenovanie, ale snáď rozumiete, čo som tým chcela povedať), tentokrát bolo do deju zapojených viacero prvkov z reálneho života a mne sa toto prepojenie veľmi páčilo. Bolo to príjemné spestrenie a celkovo pre mňa bolo takéto prostredie bližšie. Meggie sa ocitla v dosť komplikovanej situácii a musím sa priznať, že sama som nebola úplne presvedčená, či jej rozhodnutie schvaľujem alebo som s ním neni úplne stotožnená. Na jednej strane rozumiem, prečo urobila to, čo urobila, na druhej mi je to trochu ľúto, nielen kvôli jej kamarátom, ale aj kvôli nej samotnej. Nebola tu núdza o emóciami nabité momenty. Sky mi trochu poplietol hlavu. Doteraz som ho vnímala prevažne pozitívne, ale bolo tu pár momentov, kedy som začala pochybovať, či je naozaj taký, za akého som ho považovala. Som zvedavá, ako sa nám ešte vyfarbí. Zoznámili sme sa aj s viacerými novými postavami. Spomenula by som napríklad Mikhaila. Zo začiatku som z neho mala trochu zmiešané pocity, ale postupne ma začal čoraz viac baviť. Vniesol do príbehu dávku humoru a neraz odľahčil situáciu. Samozrejme, že koniec bol opäť otvorený a ja mám tak milión otázok, na ktoré potrebujem odpovede. Dúfam, že na pokračovanie nebudeme musieť čakať dlho.