Štoplík sa narodil pred viac ako 60 rokmi. Tento korkový panáčik zabáva už niekoľko generácií detí. Prvá časť príbehov sa odohráva v škôlke, Štoplík sa narodil pred viac ako 60 rokmi. Tento korkový panáčik zabáva už niekoľko generácií detí. Prvá časť príbehov sa odohráva v škôlke, v škole, na výlete v Tatrách. Štoplík popletie deti pri rozprávaní rozprávok, nechtiac vyvolá spory, ktoré si odkľačí v kúte, stratí sa v horských jazerách, kde zachraňuje peniaze pred zhrdzavením. Hoci príbehy o ňom vznikli už dávno, dokážu očariť aj rozosmiať i dnešné deti.

Ukážka z knihy: 

Na tom stolíku ležal práve roztvorený obrázkový časopis Pre naše deti a Štoplík v ňom uvidel nakresleného psíka Krasokorčuliara.

- Hm, - poškrabal sa za ušami, - milý je tento ucháň! Nuž ale ani ja nie som horší, - povedal a pozrel sa na seba do zrkadla. - Prečo by aj mňa nemohli takto pekne nakresliť?

Viete si predstaviť, ako sa zľakol pán redaktor, ktorý sa práve chystal do redakcie a chcel sa pred zrkadlom učesať... Najprv si myslel, že sa mu dačo sníva alebo má horúčku. Chytil sa za čelo, zažmúril na chvíľu oči, pretrel si ich, znovu otvoril: ale Štoplík, ozajstný živý Štoplík tam ďalej stál a díval sa do zrkadla na seba i na pána redaktora.

- Prečo by aj mňa nemohli takto pekne nakresliť? -zopakoval nástojčivo Štoplík svoju otázku. (On sa veru vôbec nezľakol.)

Ale pán redaktor - hrebeň v ruke, lebo sa od prekvapenia ani pohnúť nevedel - sa len ďalej vyjavené díval na Štoplíka. No už sa aj trochu usmieval, lebo ten malý Štoplík sa mu začínal páčiť: Hľa, aký malý noštek má, taký dohora, o akých vravia, že do nich naprší, keď prší. A tie malé ústočká, nôžky, rúčky! Práve sa nimi podoprel v bokoch a tak sa vykrúcal pred zrkadlom.

- Prečo by aj mňa nemohli takto pekne nakresliť? -zopakoval Štoplík otázku do tretice, no tentoraz už trochu netrpezlivo.

Pán redaktor si pomyslel: To by bolo niečo pre naše deti! Nesmiem ho pustiť! Také čudá priletia, odletia, že ani nezbadáš!