Temný záver bude vášnivý a anjelsky krásny. Ponorte sa do príbehu Amadea a Alessandry, ktorý má od začiatku neistý koniec.

Nekonečný život je pre Amadea po náhlom odchode jeho lásky len trápením. Návrat Alessandry však zmení úplne všetko. Amadeo si vyberá strastiplnú cestu, pričom netuší, že svoju lásku si berie so sebou. Jeho púť vedie prvou svetovou vojnou, ale aj bohémskym Parížom, svetom bohatých i chudobných.

Ich svety sú však rozdielne ako svetlo a tma. Dokážu k sebe nájsť cestu, ktorú kedysi stratili? Je to vôbec možné? Ich láska sa zdá byť nemožnejšia ako kedysi a tajný a zakázaný vzťah je zatiaľ jediným východiskom.

„Dávaj si pozor. Ste ako dve strany jedného vesmíru, skôr či neskôr jeden z vás toho druhého ovládne.“
„Som ochotná risknúť to.“

Krásne zlo navyše nespí a uzurpuje si právo na všetko, čo bolo kedysi jeho. Pokojným svetom zadujú temné vetry a ten Alessandrin môže naveky skončiť v troskách. Spejú Alessandrin svet i jej láska k zániku?

Kniha je pokračovaním knihy Rekviem pre anjela.

Ukážka z knihy:

1. KAPITOLA

Sedela som na svojej posteli s neprítomným pohľadom upretým kamsi preč a donekonečna si prehrávala tú scénu. Jeho prázdne unavené oči, strhanú tvár, skazu okolo neho i v ňom, jeho zronený hlas, keď vyslovil moje meno, a napokon ten dotyk. Ešte stále som cítila na tvári jeho ruku.

Naivne som si myslela, že teraz, keď už nie som človek, to celé predsa musím zvládnuť lepšie. Stala som sa Luminiou, preto je viac ako isté, že budem svedkyňou strašidelných vecí, ktoré sú spojené so smrťou, a nemôžem sa po každom odvedení duše psychicky zrútiť.

Napriek tomu som sa teraz presne tak cítila. Vnútro ma nenormálne bolelo, nebola som schopná ani uľaviť duši slzami. A vtedy to prišlo. V tej úplne najnevhodnejšej chvíli, keď som mala od vyrovnaného stavu mysle tak ďaleko ako odtiaľto k Amadeovi, som začula volanie. Nebolo od Aishe ani od inej zo sestier. Bolo to volanie duše. Rozhodla som sa ho vypočuť, skúsiť to. V poslednej sekunde mi došlo, že to robím preto, aby som sa odpútala od depresívnych myšlienok na Amadea.

Preniesla som sa za tým zvukom a na okamih ma zarazilo, kde som sa ocitla. Ovial ma nočný vietor a uši mi zaplnil krik ľudí, majáky sanitiek a karabinierov.

„Videla som to! Preboha, chudera dievča!“ jačala akási staršia žena, ktorú ďalšie dve upokojovali. „Postavila sa a skočila! Iba tak! Roztiahla ruky, akoby chcela lietať. Bože, to je hrozné, hrozné...“

„Choďte ďalej od okraja, toto je miesto činu.“ Karabinieri ohraničovali miesto na moste páskou. Anjelský most v Ríme bolo miesto, na ktorom som stála. Prestala som vnímať kričiacich ľudí aj záchranné zložky, pohľad mi zablúdil na rieku Arno, kde sa práve ponorili potápači, a hneď potom som zbadala ju. Najprv to bol iba záblesk slabého svetla, ktoré začalo nadobúdať tvar ľudského tela.