Život Eugénie a jej mladšej sestry Emy navždy zmenila tragická nehoda. Aj keď si dievčatá nie sú veľmi blízke, musia spolu čeliť nepriazni osudu a nenávisti, ktorú v nich pestuje teta Vilma. Na lepšie časy sa začne blýskať až po rokoch, keď sestry dospejú. Eugéniino šťastie po boku Petra však netrvá dlho. Prečo ju manžel tak náhle a bez vysvetlenia opustil? O pár mesiacov ju po hádke opúšťa aj Ema. Osamelá Eugénia sa rozhodne pátrať po informáciách, ktoré by jej pomohli získať späť stratený život. V spleti vzťahov, starostlivo zakrytých problémov a zlyhaní postupne odkrýva pravdu o svojej sestre, o tete Vilme aj o nešťastnej nehode spred rokov. No neprehliada pritom možnosť, ako byť znovu šťastná? Veď stačí iba trochu lásky, aby bol život znesiteľnejší...

Ukážka z knihy:

NIKTO NIČ NETUŠÍ

„Zapneš mi, prosím, zips?" Šimona sa pootočila k svojmu mužovi chrbtom, so šatami rozopnutými až po pekne tvarovaný zadok. V očiach sa jej zračilo očakávanie. Jednou rukou si držala vlasy vyhrnuté dohora, druhou sa načiahla k nemu.

Karol si napravil uzol na viazanke a odvrátil pohľad od zrkadla k svojmu mobilu. „Uhm," zamumlal. Pomaly zapol zips, nevšímajúc si manželkino sklamanie.

„Akej farby mám šaty?" vyhŕkla náhle.

Dobre na to ideš, pomyslela som si.

Karol sa zmätene zamračil, zrak však neodtrhol od displeja. „Ako to myslíš?" spýtal sa.

„Akej farby sú moje šaty?" zopakovala.

Jej urazený tón ho prinútil zdvihnúť zrak od mobilu. Za-čudovanie sa na ňu zahľadel. „Zelenkavé?" zatváril sa neisto. „So vzorom... so vzorom... nejakým..." Bezradne rozhodil rukami.

Prizri sa bližšie, radila som mu v duchu. Sú to lístky stromu.

„Sú to listy," zdôraznila Šimona.

„Obálky?" Oči sa mu rozšírili údivom. Nepozeral na šaty, pozeral na ňu, akoby mu hlavou práve prebehla pochybnosť o manželkinom psychickom zdraví.

„Žartuješ?" rozhodila rukami. „Vnímaš ma vôbec?"

Dnes sa zdala podráždená, čo bolo u Simony nezvyčajné. Vedela som však, že sa jej na ten večierok veľmi nechce.