Voľné pokračovanie príbehu Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol. 

Všetko sa začalo výletom teplovzdušným balónom na počesť Allanových stoprvých narodenín a štyrmi fľašami šampanského. Allan a jeho priateľ Julius sa tešili na nádherný výhľad, lenže balón bez pilota a s odtrhnutým ventilom sa nečakane odlepil od zeme a vzlietol. Dvaja vzduchoplavci tvrdo pristáli v mori. Zachránila ich severokórejská loď. Vo sne by im nenapadlo, že kapitán lode pašuje akovku plnú uránu pre vodcu Kim Čong-una na jeho tajné plány s jadrovými zbraňami.

Allan Karlsson a Julius Jonsson sa tak ocitli uprostred šialenstiev celosvetovej diplomatickej krízy. V centre pozornosti sú jadrové zbrojenie, kohútie zápasy medzi mocnými, hlúposť, zloba a úskoky. Počas svojho putovania Allan narazí okrem Kima aj na Donalda Trumpa, Vladimira Putina, Angelu Merkelovú či švédsku ministerku zahraničných vecí, ktorá si udivene kladie otázku, či toto všetko je naozaj možné. Allana celý čas naviguje jeho najcennejší majetok – čierna tabuľka, teda iPad. V nej nachádza všetko, čo za niečo stojí, ale ešte viac toho, bez čoho by sa celkom rád zaobišiel.

„Mojím zámerom bolo pripomenúť udalosti dvadsiateho storočia, aby sme na ne nezabudli a nemali tendenciu dopúšťať sa tých istých chýb. Svoje posolstvo som sa usiloval zabaliť do láskavého humoru.
Kniha sa pomerne rýchlo rozšírila po svete.
No svet sa ani zamak nezlepšil.“
Jonas Jonasson

Zo švédskeho originálu Hundraettaringen som tänkte att han tänkte för mycket
(Piratförlaget, Stockholm 2018) preložila Mária Bratová.

Z knihy číta ALFRÉD SWAN:

Ukážka z knihy: 

PREDSLOV

VOLÁM SA JONAS JONASSON a cítim, že by som mal čosi jednoznačne vysvetliť.

Nikdy som neplánoval pokračovanie knihy o Storočnom starčekovi, ktorý vyliezol z okna a zmizol. Mnohí však po tom volali, dokonca aj hlavná postava Allan Karlsson, ktorý vo mne ustavične vegetoval a pripomínal sa mi, kedy sa mu zachcelo.

„Pán Jonasson," vedel sa spýtať nečakane, keď som sa ponáral do vlastných úvah, „pán Jonasson, už ste to prehodnotili? Nevidí sa vám, že by sme mali ešte čosi spoločne podniknúť, kým naozaj nezostarnem?"

Veru sa mi to nevidelo. Mám pocit, že o najotravnejšom storočnom starčekovi som už povedal všetko, čo som chcel. Mojím zámerom bolo pripomenúť udalosti dvadsiateho storočia, aby sme na ne nezabudli a nemali tendenciu dopúšťať sa tých istých chýb.

Svoje posolstvo som sa usiloval zabaliť do láskavého humoru. Kniha sa pomerne rýchlo rozšírila po svete.

No svet sa ani zamak nezlepšil.

Čas plynul. Allan vo mne sa prestal ozývať a ľudstvo sa naďalej pretĺka, ako vie. Každá nová udalosť ma napĺňala pocitom, že svet je ešte zmätenejší než kedykoľvek predtým. A ja sa na to všetko iba nečinne prizerám.

Vtedy sa vo mne zrodila potreba opäť sa k tomu vyjadriť. Vlastným spôsobom. Vlastne Allanovým svojským spôsobom.