Ďalší skutočný príbeh, už druhý tento rok! Od najúspešnejšej slovenskej autorky bestsellerov „Všetko alebo nič, Stalo sa mi všetko, Vzťahová níž, Svet mi je dlžný, Príliš osobná známosť či Maj ma rád“ – Evity Urbaníkovej.

Vo vydavateľstve EVITAPRESS jej s úspechom vyšlo dvanásť evitoviek, z ktorých sa v krátkom období stali bestsellery. Na úspech titulov nadviazala v roku 2018 už v novom vydavateľskom dome MAFRA SLOVAKIA, kde jej vo februári vyšla ďalšia mega-úspešná evitovka V lete ti poviem, ako sa mám. Tá si okamžite získala srdcia verných fanúšičiek a s predajom ktorý dnes atakuje hranicu 14.000 predaných výtlačkov sa okamžite stala najúspešnejším slovenským románom od začiatku tohto roka!

Jej štrnásta kniha má názov MANŽELKA MI NEVADÍ a vychádza už 14. novembra. A bude to ako inak opäť pecka? Evita je zárukou skvelého a pohodového čítania. Nový - tentokrát o čosi drsnejší príbeh je opäť zasadený do prostredia rodiny a vzťahov v nej... Napokon, to o čom žijeme, Evita trefne vyjadruje vo všetkých svojich knihách.

Príbeh Manželka mi nevadí je úprimnou spoveďou matky-manželky, ktorá po sérii nešťastných rozhodnutí skončí až v rukách odborníkov. Odborníkov na boľavú dušu. Vedomá si chýb, ktoré majú pre ňu fatálne následky, stráca to najsilnejšie čo roky budovala – svoju rodinu a čo je horšie, aj svoje deti!

Trochu vtipný, trochu drsný SKUTOČNÝ príbeh o mnohouholníku žien, mužov a detí, ktorým jedno rozhodnutie zmenilo život ktorý žili pred tým. A vlastne aj všetko to, žili potom...


Citát:
Niekedy máme v živote jednoducho smolu.
Niekedy sa dostaneme do prúseru, ani nevieme ako.
Ale niekedy si za všetko, čo sa deje, môžeme sami.

Ukážka z knihy:

Bolo to tak, že Ivanov šéf nás pozval na vianočný večierok, ktorý organizoval u seba doma. Ivan mu svojou šikovnosťou pomohol k nejakým dotáciám a tváril sa, že nevidí, že to nie je celkom s kostolným poriadkom. Robil veci, ktoré by sa robiť nemali, no bolo mu to jedno. Taký Ivan bol a vždy bude. Nesúdi, nerieši. Robí, ak je to v jeho kompetencii...

Darmo som mu vravela, že sa zúčastníme večera, kde si budú nafúkanci dokazovať, kto je viac, teda kto má viac. Povedal, že sa to patrí.

Lebo nás pozval šéf.

No a ten šéf ho pozval, lebo sa mu chcel odvďačiť a myslel si, že najlepší spôsob bude, keď nás zavolá medzi svojich priateľov. Medzi seberovných. Na vianočný punč, nič veľké, veď vezmite aj deti... Deti sme vzali, tie zabúdali zatvárať ústa, lebo Ivanov šéf nebýval v dome ani vo vile, býval v niečom obrovskom, mohla by som to nazvať moderným zámkom. Bolo tam nenormálne čisto, všetko drahé, všetko elektronické, všetko vyrobené a dosadené na mieru, v tých správnych farbách, odtieňoch a kombináciách. Vyzeralo to dokonale.

Žiadny obrázok na stene. Len drahé obrazy.

Žiadna rodinná fotografia. Len drahé reprodukcie.

Žiadna omrvinka, žiadna hračka, žiadna kniha, žiadny farebný veselý vankúš, ovládač na dlážke či zatúlaná ponožka pod gaučom.

Žiadna stopa, že by tu niekto žíl rodinný život.

„To je ale parádny dom,“ pošepol mi dvanásťročný Tomáš.

„To je strašný dom,“ pošepla som ja Ivanovi. On sa len usmial, jemu to bolo jedno, nijako nevnímal ani okázalosť toho príbytku, ani svojho falošného šéfa s falošnými zubami, lebo bol spokojný s tým, čo máme my a ostatné mu bolo ukradnuté.

Ten večierok bol z iného sveta.