Záverečný diel vynikajúcej série obľúbenej autorky ponúka dojímavý príbeh Georgea, vojvodu Stanbrooka, ktorý obetavo pomáhal priateľom prekonávať traumy spôsobené vojnou a usporiadať si život. Nastal čas, aby aj on konečne našiel šťastie. Prvý raz od manželkinej tragickej smrti George uvažuje, že sa znova ožení. V mysli sa mu pritom vynára obraz ženy, ktorú stretol pred rokom a nikdy viac nevidel. Dora Debbinsová sa vzdala nádeje na vydaj, keď sa po rodinnom škandále musela postarať o mladšiu sestru. Zarába si na skromné živobytie ako učiteľka hudby a zostal jej len nesplnený sen o šťastí. A potom raz popoludní zavíta do jej domu nečakaný návštevník...

Pre Georgea i pre Doru bolo ich prvé stretnutie krátke, no nezabudnuteľné. Teraz dostali od života druhú šancu. A hoci s ozajstnou láskou prichádza aj riziko sklamania, prečo by sa mali brániť osudu?

Preklad: Tamara Chovanová

Ukážka z knihy:

George Crabbe, vojvoda Stanbrook, stál pod schodmi do svojho
londýnskeho domu na Grosvenor Square, pravú ruku ešte vždy
zdvihnutú na pozdrav, hoci koč s jeho dvoma sesternicami,
ktoré sa vracali domov do Cumberlandu, už zmizol z dohľadu.
Vyrazili skoro, no zabudli si zopár vecí, alebo si aspoň
mysleli, že ich zabudli, takže dva razy odložili odchod
a prehnali najprv slúžku, potom domácu, tie vybehli hore a pre
istotu sa poobzerali v izbách.
Margaret a Audrey boli sestry a boli to jeho sesternice
z druhého kolena. Prišli do Londýna na svadbu Imogen
Hayesovej, lady Barclayovej, ktorá sa vydávala za Percyho,
grófa Hardforda. Audrey bola nevestina matka. Imogen takisto
bývala v dome Stanbrookovcov, kým sa pred dvoma dňami
nevydala, sčasti preto, lebo bola jeho príbuzná, ale hlavne
preto, lebo George nikoho na svete nemal tak rád. Pravda, mal
rád aj ďalších piatich ľudí, ale Imogen bola jediná žena
a jediná jeho príbuzná. Oni siedmi vrátane jeho boli členmi
Klubu tých, čo prežili.
Pred čosi vyše ôsmimi rokmi sa George rozhodol otvoriť
Penderris Hall, svoje vidiecke sídlo v Cornwalle, a premeniť
ho na čosi ako nemocnicu a zotavovňu pre vojenských
dôstojníkov, ktorí utrpeli vážne zranenia v napoleonských
vojnách a potrebovali intenzívnejšiu opateru, než im mohli

poskytnúť ich príbuzní. Prijal do svojich služieb lekára
a zopár zdravotných sestier a osobne vyberal pacientov
spomedzi tých, ktorých mu odporúčali. Dokopy ich bolo
dvadsaťpäť a väčšina z nich sa po pár týždňoch či mesiacoch
vrátila k svojim rodinám alebo plukom. Ale šiesti uňho zostali
tri roky. S rozličnými zraneniami. Nielen telesnými. Napríklad
Huga Emesa, lorda Trenthama, sem priviezli bez jediného
škrabanca, no duševne vyšinutého vo zvieracej kazajke, aby
neublížil sebe ani iným.
Medzi týmito siedmimi sa vytvorilo také silné puto, že ho
neprerušili ani po odchode z Penderrisu. Tých šesť ľudí
znamenalo pre Georgea veľa – hoci to nebolo celkom presné,
lebo mal veľmi rád aj svojho jediného synovca Juliana, jeho
manželku Philippu a ich malú dcérku Belindu. Často ich
navštevoval a vždy sa na návštevu tešil. Bývali len pár
kilometrov od Penderrisu. Samozrejme, tá láska sa prejavovala
tisícimi rozličnými spôsobmi a všetky sa dali označiť za
prejav lásky. Keď sa nad tým zamyslel, zdalo sa mu to
zvláštne.
Teraz spustil ruku a zrazu sa cítil pochabo, že kýva vzduchu,
a tak sa obrátil k domu. Vo dverách stál lokaj, bezpochyby ich
túžil zavrieť. Zrejme mu bolo zima v poltopánkach. Cez
námestie fúkal rovno naňho svieži ranný vetrík, hoci obloha
bola modrá, len kde-tu biely obláčik, čo sľubovalo krásny
májový deň.