Z rozprávkového pokladu Pavla Dobšinského vám prinášame ďalší svieži dúšok - kolekciu dvadsiatich "najkrajších z najkrajších", vyberanú a citlivo upravenú výnimočným znalcom slovenskej rozprávky Ondrejom Sliackym tak, aby boli čo najprístupnejšie pre ušká a mysle našich najmenších ratolestí. Výberová kolekcia, nádherne ilustrovaná, je vhodná aj ako prvé čítanie pre školákov. Doprajte vašim deťom legendárne príbehy - Popolvár, Janko Hraško, Slncový kôň, Tri staré priadky, Janko Pipora, Soľ nad zlato a mnohé ďalšie - v majstrovskom spracovaní! Nechýba ani prekvapenie na záver - ale to už nájdete, keď si otvoríte knižku...

Ukážka z knihy:

Žila raz jedna macocha a jedna pastorkyňa.

Dievča bolo ako ruža. Porobilo všetko, čo malo, len za kolovrátkom nemohlo obsedieť. Nie žeby nechcelo, nejaká kliatba spôsobila, že nemohlo. Bolo preto viac bité ako sýte.

Raz šla tadiaľ kráľovná a pýta sa macochy:

„Prečo biješ to dievča?”

„Akoby som ho nebila, vaša milosť, keď nechce nič iné robiť, len priasť a priasť,“ zaklamala macocha.

Kráľovnej sa dievča zapáčilo a vraví macoche:

„Daj mi ho. V zámku mám tri izby ľanu, môže priasť deň i noc.”

Potešila sa macocha, že sa zbaví siroty. Kráľovnej aj ruku bozkala. Tak sa dievčina ocitla na kráľovskom zámku, kde bolo ľanu neúrekom. A aký to bol ľan! Blyšťal sa ako zlato, mäkký bol ako hodváb.

„Keď ho všetok spradieš,” povedala kráľovná dievčine, „dám ti svojho syna za muža.”

Keď odišla, dievčina sa rozplakala. Veď hoci by žila sto rokov, nikdy by toľko ľanu nespriadla.

Vtom niekto zaklopal na oblok. Dievča pozrelo a tam tri staré ženy. Jedna mala dlhú peru, druhá obrovský palec a tretia stála na takej širokej nohe, akoby jej ju ktosi rozmlátil cepmi. Dievčina sa zľakla, ale staré ženy sa na ňu usmiali.

„Čože si taká vyplakaná?” spýtali sa, keď ich vpustila dovnútra.

„Toľkú hŕbu,“ ukázalo dievča na ľan, „nespradiem, ani keby som žila sto rokov.”