On, ona a nesplnené sny.
Mrazivý strach z ohňa.
Desivé tajomstvá.
Ak veríte na náhody, nepochopili ste silu osudu.

Škatuľka pripomínala starú skrinku z dobrodružného filmu o poklade. Tušila som, že v nej bude niečo príliš osobné. Priveľmi vzácne.

Nečakala som, že v nej nájdem šperky. Skôr som to odhadovala na zápisky.

Bol v nej zošit. Obyčajný školský zošit tehlovej farby. Určite bol veľmi starý. Do rovnakého písala moja mama svoje prvé diktáty. Ukazovala mi ich, keď som chodila na strednú školu.

Privoňala som k zošitu a pocítila som jemný pivničný zápach. Na prednej strane nebolo nič napísané. Potom som ho otvorila. Mal širšie vyblednuté riadky, ktoré zívali prázdnotou. Otočila som stránku v nádeji, že sa nerozpadne, keďže zošit existoval na tomto svete minimálne štyri desaťročia. A tam to stálo. Čierne na bielom.
Milá Zornička!

Slová adresované mne. Stuhla som a položila škatuľu na nočný stolík. Vankúš opretý o stenu sa medzičasom zosunul, tak som si ho upravila a pohodlne sa usadila.
Erny, ty si mi napísal odkaz!
Keď čítaš tieto riadky, asi som už preč. Vieš, ako to myslím…

Ukážka z knihy:

Odlepila som štítok a vložila som ho do obálky.

„Čo máte teraz v pláne?“ vyzvedal.

To by som aj ja rada vedela, milý môj.

Keď je ten dom opustený, sotva sa niekde posuniem.

„Poznáte v obci niekoho, kto tu žije celý život?“ napadlo mi zrazu.

„Väčšina ľudí sa narodila už veľmi dávno,“ zažartoval. „Myslíte, že si niekto na Jána pamätá alebo s ním možno ešte udržiava styky?“

„Možno,“ povedala som zamyslene. „Viem, že mal priateľa. Žil niekde v susedstve. Ako sa len volal?“

Snažila som sa rozpamätať sa na meno Ernyho priateľa, ktorý ho vytiahol na tancovačku.

„Neviem si spomenúť,“ hromžila som. „Jeho krstné meno bolo tuším Jozef, ale nie som si úplne istá.“

„Ak hovoríte, že boli susedia, skúsim sa pozrieť, aké rodiny vtedy obývali okolité domy, a možno si spomeniete. Dnes tam hore už nezostalo veľa ľudí, aj keď výhľad odtiaľ je najkrajší.

Trvalo niekoľko minút, kým to Kováč našiel. Prečítal mi štyri priezviská a ja som hneď vedela, že Jozef Murín bol chlapec, ktorý kúpil Ernymu jeho prvé pivo v živote.

„Tak to máte šťastie. Jožko stále žije a pamäť mu slúži lepšie ako mne, aj keď by mi mohol byť otcom. Je to veľký vtipkár,“ potešil ma Kováč.

Z obecného úradu som vychádzala plná vzrušenia. Cítila som sa ako investigatívna novinárka, ktorá pátra po senzácii. Strácala som prehľad o realite aj o čase.

Podľa Kováčových inštrukcií som kráčala hore dedinou a dúfala som, že bude Jozef Murín doma.