Hra o tróny je prvým dielom majstrovskej série najvýraznejšieho súčasného autora v žánri fantasy. Hrou o tróny začal Georg R.R. Martin ságu, v ktorej spája to najlepšie, čo tento žáner ponúka. Stránky tejto úžasnej ságy sú naplnené tajomstvom, intrigami, romantikou a dobrodružstvom, ktorých čítanie je pôžitkom pre všetkých fanúšikov fantasy. V dávno zabudnutých časoch rozvrátila podivná udalosť kolobeh ročných období.

V krajine, kde leto trvá desaťročia a zima celý ľudský život, to pod povrchom vrie. Mráz sa vracia a na ľadových planinách na sever od Winterfellu sa za obranným Múrom kráľovstva začali zhromažďovať temné sily. Na juhu kráľova moc ochabuje – jeho najdôvernejší radca zomrel za záhadných okolností a jeho nepriatelia začínajú vystupovať z tieňa. V centre konfliktu stojí rod Starkovcov z Winterfellu, ktorý je rázny a neústupný ako zamrznutá zem, z ktorej pochádza. Kráľ povolá lorda Eddara Starka, aby sa stal jeho pobočníkom, čo je úloha, ktorá neohrozuje len jeho rod, ale aj celé kráľovstvo.

Ukážka z knihy: Hra o tróny

PROLÓG

Mali by sme sa vrátiť,“ povedal Gared, keď les okolo nich začal tmavnúť. „Tí divosi sú mŕtvi.“

„Ty máš z mŕtvych strach?“ opýtal sa ho ser Waymar Royce s miernym náznakom úsmevu.

Gared na uštipačnú poznámku nereagoval. Mal vyše päťdesiat, bol starý a v živote už stretol veľa urodzených pánov. „Mŕtvi sú mŕtvi,“ prehodil krátko. „Od mŕtvych sa držme radšej ďalej.“

„Naozaj sú mŕtvi?“ opýtal sa šeptom Royce. „Aký máme dôkaz?“

„Will ich videl,“ povedal Gared. „Keď Will hovorí, že sú mŕtvi, nepotrebujem iné dôkazy.“

Will vedel, že skôr či neskôr ho zatiahnu do svojho sporu. Želal si, aby to bolo radšej neskôr. „Moja matka vravievala, že mŕtvi nespievajú piesne,“ zapojil sa do rozhovoru.

„Moja dojka hovorila to isté, Will,“ súhlasil Royce. „Nikdy never tomu, čo počuješ pri ženskom prsníku. Niektoré veci sa môžeme naučiť aj od mŕtvych.“ Jeho hlas sa zvučne niesol súmračným lesom.

„Máme pred sebou ešte dlhú cestu,“ poznamenal Gared. „Osem, možno deväť dní. A už sa stmieva.“

Ser Waymar Royce bez záujmu zdvihol zrak k oblohe. „V tomto období sa noc začína vždy o tomto čase. Hádam sa len nebojíš tmy, Gared?“

Will videl, ako Garedovi stuhla tvár, v očiach pod kapucňou čierneho plášťa sa mu blysol potláčaný hnev. Gared strávil v Nočnej hliadke štyridsať rokov ako chlapec aj ako muž a nebol zvyknutý na to, aby jeho slová brali na ľahkú váhu. A predsa v tom bolo čosi viac. Okrem urazenej pýchy cítil Will v starom mužovi ešte niečo. Bolo to takmer hmatateľné, nervózne napätie, ktoré sa nebezpečne blížilo k strachu.

Will chápal jeho nepokoj. Sám strávil na Múre štyri roky. Keď ho prvýkrát poslali na druhú stranu, spomenul si na všetky staré historky, ktoré počul, a zovrelo mu žalúdok aj všetky vnútornosti. Po návrate sa na tom smial. Teraz už mal za sebou stovky výprav a nekonečná temná divočina, ktorú južania nazývali Prekliaty les, mu viac nenaháňala hrôzu.

Až do dnešného večera. Dnes večer to bolo iné. Spolu s temnotou sa do lesa vkradlo niečo, z čoho mu naskočila husia koža na celom tele a na zátylku sa mu zježili vlasy. Deväť dní putovali na sever a na severozápad, a znovu na sever, vzďaľovali sa od Múru po stopách skupiny divých útočníkov. Deň čo deň to bolo horšie. A dnes to bolo úplne najhoršie. Dul prudký severák, ohýbal stromy, ktoré stonali a šuchotali ako živé bytosti. Will mal celý deň pocit, akoby ho čosi pozorovalo, čosi chladné a neúprosné, niečo, čo ho nemá rado. A Gared to cítil tiež. Will netúžil po inom, len sa rozbehnúť ozlomkrky do bezpečia Múru. O podobné pocity sa však so svojím veliteľom nedelíte.

Hlavne nie s veliteľom, ako bol tento.

Ser Waymar Royce bol najmladší syn z prastarého rodu s priveľkým počtom dedičov. Mal osemnásť rokov, bol to pekný mladík so sivými očami, ladnými pohybmi a štíhly ako mladá jedľa. V sedle obrovského čierneho bojového žrebca sa doslova vypínal nad Willom a Garedom s ich malými huculmi. Mal na sebe vysoké jazdecké čižmy z čiernej kože, čierne vlnené gamaše, čierne rukavice z moleskinu a vyberanú zbroj – trblietavú drôtenú košeľu na odeve z čiernej vlny a varenej kože. Ser Waymar odprisahal vernosť bratstvu Nočnej hliadky pred necelým polrokom, hoci nikto nemohol povedať, že by na svoje povolanie nebol pripravený. Aspoň pokiaľ išlo o oblečenie.

Jeho najväčšou pýchou bol čierny plášť zo sobolej kože, hrubý a mäkučký. „Stavil by som sa, že ich všetky pozabíjal sám, určite,“ hovoril Gared v barakoch nad vínom, „vykrútil im tie malé krky, náš mocný bojovník.“ Všetci sa vtedy schuti zasmiali.

Je ťažké prijímať rozkazy od muža, z ktorého sa človek smeje nad čašou vína, uvažoval Will, keď sa roztrasený niesol na svojom huculovi. Gared má určite rovnaký pocit.

„Mormont hovoril, že ich máme nájsť, a to sme už urobili,“ povedal Gared. „Sú mŕtvi. Už nám nebudú robiť problémy. Čaká nás ťažká cesta. Toto počasie sa mi nepozdáva. Ak začne snežiť, cesta späť nám potrvá aj dva týždne, a pritom je sneh to najlepšie, v čo môžeme dúfať. Zažili ste niekedy snehovú fujavicu, pane?“

Zdalo sa, že jeho lordstvo ho nepočulo. Svojím typicky znudeným neprítomným pohľadom sledovalo rastúce šero. Will jazdil s rytierom dosť dlho, aby vedel, že keď sa tvári takto, najlepšie je ničím ho neobťažovať. „Povedz mi ešte raz, čo si videl, Will. Do posledného detailu. Na nič nezabudni.“