V priebehu poslednej štvrtiny 20. storočia došlo vo všetkých rozvinutých krajinách k vytvoreniu siete špecializovaných zariadení intenzívnej medicíny. Tá sú schopná kompetentne riešiť stavy, ktoré pacienta bezprostredne ohrozujú na živote, resp. hrozí trvalými následkami. Vedľajším dôsledkom tohto vývoja je však značný pokles faktickej schopnosti ostatných lekárov riešiť naliehavé situácie u svojich pacientov. Naliehavé stavy tak predstavujú mimoriadne zložitú situáciu so značným rizikom chyby, resp. postupu non lege artis. Pritom práve na lekároch mimo jednotky intenzívnej starostlivosti zvyčajne závisí osud pacienta do tej doby, než je na špecializované oddelenie prijatý.