Lubošek bol sprostý dedinský chlapček. Nikdy nezdravil, nikdy sa nemodlil, len stále nadával. Bol tak hrozitánsky sprostý, že stačilo, aby len otvoril ústa, av kostole hrôzou vyschla svätená voda. Oteckovi hovoril vole, mamičke kravát, a ak niekedy vyslovil niektoré slušné slovo ako trebárs koza alebo vták, potom jedine v nejakom neviazanosti významu. Chudáci Luboškovi rodičia si márne lámali hlavy, ako ho škaredé reči odnaučiť ... Takto začína poviedka, ktorá dala názov novej knižke Honzu ich. Vlastným pričinením aj iróniou osudu už autor stojí na druhej strane katedry ako za čias prevít - na strane bližšie k tabuli. Učí slovenčinu aj iné jazyky, takže má denne dosť príležitostí podumať, ako kto hovorí, čo tým hovorí a čo si pri tom myslí. Výsledkom je aj táto zbierka šestnástich inteligentných, láskavých a jazykovo hravých humoristických poviedok. Tá posledná sedemnásta je z pera Marka Twaina, ktorý to s cudzími jazykmi taky nemal ľahké, a Honza Jícha ju pre potechu svoju i vašu preložil. Vychádza s vynikajúcimi ilustráciami Lubomíra nepárneho.