Veselé i horké, dramatické i susedským pokojom dýchajúce, so šťastným koncom i tragické, zaplnené životom i smrťou, príbehy skôr obyčajnými než bohvieako zvláštnymi, napriek tomu - alebo práve preto - však živými, nie umelo konštruovanými, tým všetkým sa odnepamäti vyznačovali české súdničky, s ktorými sú späté aj vynikajúce mena našej literatúry. Prvý súbor nových príbehov, ku ktorým podklady alebo inšpiráciu poskytli súčasní českí sudcovia, presviedča, že poézia tohto žánru nezmizla.