Ak dýchate, túto knihu potrebujete! Za jediný deň sa dvadsaťpäťtisíckrát nadýchneme a vydýchneme. No dýchame správne? Najnovšie štúdie ukazujú, že nie. Za tisíce rokov existencie ľudstvo prestalo správne dýchať, a to viedlo k vážnym následkom. Novinár James Nestor precestoval celý svet, aby zistil, ako sa stalo, že sme si osvojili zlé návyky pri dýchaní, a ako by sa to dalo napraviť. Nestor vyhľadal ľudí, ktorí objavili skryté umenie dýchacích praktík ako pránájáma, sudaršan, krijá a tumo a spojil poznatky starých majstrov s najnovšími vedeckými výskumami. Táto kniha približuje stratené umenie správneho dýchania. Sprostredkúva nám znalosti plaveckých trénerov aj indických mystikov a uznávaných ruských kardiológov, aby nám ukázal, akú dôležitú úlohu hrá dych v našom tele a akým spôsobom môžeme naše dýchanie zlepšiť.

Ukážka z knihy:

Vyzeralo to tam ako v hororovom Amityville - zo stien sa odlupovala farba, okná boli zaprášené a mesačný svit vrhal hrozivé tiene. Prešiel som bránou, vyšiel po vŕzgajúcich schodoch a zaklopal na dvere.

Otvorila mi tridsiatnička s hustým obočím a veľkými bielymi zubami. Pozvala ma dovnútra. Poprosila ma, aby som sa vyzul, a potom ma zaviedla do obývačky, ktorá pripomínala jaskyňu a modrý strop mala pomaľovaný chumáčmi oblakov. Posadil som sa k oknu, ktoré sa triaslo od poryvov vetra, a v žltom svetle pouličnej lampy pozoroval, ako vchádzajú ostatní. Chlap s pohľadom väzňa. Prísne sa tváriaci muž s ofinou ako Jerry Lewis. Blondína, ktorá mala na čele nepresne umiestnenú ozdobu bindi. Cez šum krokov a tichých pozdravov som počul, že po ulici uháňa dodávka, z ktorej sa ozýva pieseň Paper Planes. Bola to hymna týchto dní a nedalo sa pred ňou uniknúť. Odopol som si opasok, povolil horný gombík na džínsoch a usadil sa.

Prísť sem mi odporučil môj lekár. Povedal mi, že hodiny dýchania by mi mohli pomôcť. Mohli by posilniť moje slabé pľúca, upokojiť mi rozháranú myseľ a možno dokonca vniesť akýsi nadhľad do života.

Prežil som niekoľko veľmi ťažkých mesiacov. V práci som toho mal nesmierne veľa a nezvládal som to. Môj stotridsaťročný dom sa mi rozpadával nad hlavou. Práve som sa zotavil zo zápalu pľúc, ktorý som chytil už tretí rok po sebe. Väčšinu času som trávil doma, lapal som po dychu, pracoval a trikrát denne som na gauči jedol z tej istej misky zhrbený nad týždňovými novinami. Mal som svoju zabehanú rutinu, hoci neveľmi zdravú, a to fyzicky, psychicky aj vo všetkom ostatnom. Po niekoľkých mesiacoch takéhoto spôsobu života som poslúchol radu svojho lekára a zapísal sa do dýchacieho kurzu pre začiatočníkov. Mal som sa tam naučiť techniku, ktorá sa volá sudaršana-krijá.

Presne o devätnástej žena s hustým obočím zamkla vchodové dvere, posadila sa uprostred skupiny, vložila do otlčeného prehrávača kazetu a stlačila play. Kázala nám zavrieť oči. Z reproduktorov sa cez šum statickej elektriny ozval hlas chlapa s indickým prízvukom. Bol piskľavý, povznášajúci a príliš melodický na to, aby bol prirodzený. Znel ako z kreslenej rozprávky. Inštruoval nás, aby sme sa pomaly nadýchli cez nos a pomaly vydýchli. Aby sme sa sústredili na svoj dych.