Keď sa Thomas preberie vo výťahu, jediné, na čo si spomína, je jeho krstné meno. Nemá nijaké spomienky na rodičov ani na domov. Pamäť má prázdnu, ale nie je v tom sám. Keď sa dvere výťahu otvoria, obklopia ho cudzie deti a privítajú ho na Fleku, čo je široký otvorený dvor ohraničený kamennými stenami. Podobne ako Thomas, ani Flekári netušia, prečo alebo ako sa sem dostali. Vedia iba to, že každé ráno sa otvoria obrovské dvere do Labyrintu za múrmi Fleku a večer sa opäť zavrú. A každých tridsať dní sa vo výťahu objaví nový chlapec. Flekári túžia vrátiť sa domov, ale zatiaľ nenachádzajú riešenie, ako sa dostať z labyrintu.Lenže potom sa niečo stane: hneď na druhý deň po Thomasovi príde na Flek dievča, úplne prvé. Ešte ohromujúcejší je však odkaz, ktorý im doručí. Zdá sa, že Thomas je dôležitejší, než sám tuší. Ale na to, aby zistil, kto vlastne je, musí najprv odhaliť temné tajomstvá pochované hlboko vo svojej mysli a bojovať o život so zlovestnými mechanickými tvormi v Labyrinte.

Z anglického originálu The Maze Ranner (Delacorte Press, an imprint ofRandom House Children’s Books, a division of Random House, Inc., New York 2009) preložil Michal Jedinák.

Ukážka z knihy: Labyrint:Útek

Otrasený upieral oči na chlapcov chrbát, až kým si chlapec nesadol. Thomas rýchlo odvrátil zrak.

Približne sedemnásťročný vodca skupiny urobil krok vpred. Na sebe mal obyčajné šaty - čierne tričko, džínsy, tenisky - a na ruke digitálne hodinky. Jeho odev Thomasa zaskočil. Zdalo sa mu, že by bolo logickejšie, keby mali všetci natiahnuté čosi hrozivejšie - napríklad väzenskú uniformu. Tmavý chlapec mal nakrátko ostrihané vlasy a hladko oholenú tvár. Okrem zamračeného výrazu z neho nevyžarovalo nič strašidelné.

„Je to dlhý príbeh, šrac,“ oslovil Thomasa. „Postupne sa všetko dozvieš - zajtra ťa vezmem na prehliadku. Dovtedy... skús nič nepokaziť.“ Podal mu ruku: „Volám sa Alby.“ Očividne čakal, kedy mu gesto opätuje.

Lenže Thomas mu odmietol potriasť rukou. Premohol ho inštinkt. Bez slova Albymu ukázal chrbát, vykročil k neďalekému stromu, klesol na zem a oprel sa o drsnú kôru. Znova v ňom narastala takmer neznesiteľná panika. Zhlboka sa nadýchol a nasilu sa nútil zmieriť so situáciou. Ber to ako fakt. Ak podľahneš strachu, nič nevymyslíš.

Čo najvyrovnanejším hlasom zvolal: „Tak mi ho povedz celý.“ Alby pozrel na kamarátov a prevrátil oči. Thomas sa znova zameral na dav. Jeho pôvodný odhad nebol ďaleko od pravdy. Stálo tam päťdesiat či šesťdesiat chlapcov, od pubertiakov až po dorastencov ako Alby, ktorý patril k najstarším. V Thomasovi hrklo, keď si uvedomil, že nevie, koľko má rokov. Srdce mu spadlo do žalúdka.

Ako to, že si to nepamätá?

Vzdal sa pokusov pôsobiť odvážne. „Ale vážne - kde som?“ Alby k nemu podišiel, sadol si a prekrížil nohy. Ostatní chlapci sa nahrnuli zaňho. Tu a tam trčali hlavy, deti sa vykláňali, aby lepšie videli.

„Kto sa nebojí, nie je človek,“ povedal Alby. „Tvár sa ako hrdina a zhodím ťa z útesu, lebo to znamená, že si magor.“

„Z útesu?“ Thomasovi z tváre zmizla všetka krv.

„Kruci,“ Alby si pretrel oči. „S takými ako ty sa ťažko hovorí. Sľubujem ti, že šracov nezabíjame. Hlavne sa snaž prežiť a ne-otrčiť kopytá.“

Odmlčal sa a Thomasovi napadlo, že pri posledných slovách určite ešte väčšmi zbledol.

„Došľaka!“ Alby vydal dlhý vzdych a uhladil si krátke vlasy. „Nejde mi to. Si prvý zelenáč od Nickovej smrti.“

Thomas vyvalil oči. Z davu vystúpil chlapec a zo žartu plesol Albyho po hlave. „Šetri sa na prehliadku, Alby,“ poradil mu s výrazným cudzím prízvukom. „Chceš, aby chlapca porazilo, skôr než sa niečo dozvie?“ Sklonil sa a vystrel ruku k Thomasovi. „Volám sa Newt, zelenáč. Prepáč nášmu novému vodcovi, že má namiesto mozgu čľup.“

Aj Thomas mu podal ruku - videl sa mu oveľa príjemnejší než Alby. Newt bol aj vyšší, hoci vyzeral asi o rok mladší. Na tričko mu padali dlhé plavé vlasy a na svalnatých rukách mu vystupovali žily.

„Sklapni, tupoň,“ zavrčal Alby a stiahol Newta k sebe na zem. „Mne rozumie aspoň každé druhé slovo.“ Ozval sa roztrúsený smiech a zvyšní chlapci sa tesnejšie natlačili za tých dvoch. Čakali, čo sa bude diať.

Alby roztiahol ruky dlaňami nahor. „Toto miesto sa volá Flek, jasné? Žijeme tu, stravujeme sa, spíme... Hovoríme si Flekári. To je všetko, čo...“

„Kto ma sem poslal?“ prerušil ho Thomas. Strach v ňom vystriedal hnev. „Ako som...“ 

Albyho ruka vystrelila a zdrapila Thomasa za tričko. Tmavý chlapec sa k nemu naklonil. „Postav sa, šrac!“ Alby vstal a ťahal ho nahor.

Thomas ho vystrašene poslúchol. Zaspätkoval k stromu, ale Alby mu neprestal dýchať do tváre.

„Neskáč mi do reči, chlapče!“ zvolal. „Keby som ti všetko vyklopil, čľupneš si do gatí a vyvalíš sa hore bruchom. Keď ťa odvlečú vreciari, budeš nám figu platný, jasné?“

„Vôbec ti nerozumiem,“ pomaly odvetil Thomas, žasnúc, aký má pokojný hlas.

Newt chytil Albyho za plecia. „Daj mu vydýchnuť. Väčšmi mu ubližuješ ako pomáhaš.“

Alby Thomasa pustil a ustúpil. Hrudník sa mu prudko dvíhal. „Nemám časť na zdvorilosti, zelenáč. Starý život sa skončil, teraz ťa čaká nový. Rýchlo sa nauč pravidlá. Namiesto rozprávania počúvaj. Rozumieš?“

Thomas pozrel s nádejou na Newta. Zvieralo mu žalúdok a celé telo ho bolelo. V očiach ho pálili slzy, ale zatiaľ neplakal.

Newt prikývol. „Rozumieš, však, zelenáč?“ opäť kývol hlavou.

Thomas zúril. Najradšej by niekomu vrazil. Namiesto toho iba odsekol: „Hej.“

„Jasná správa,“ povedal Alby. „Dnes je tvoj prvý deň, šrac. Blíži sa noc a čoskoro sa vrátia bežci. Kabína prišla neskoro, na prehliadku nemáme čas. Až zajtra ráno po budíčku.“ Obrátil sa k Newtovi: „Zožeň mu posteľ a uspi ho.“

„Jasná správa,“ súhlasil Newt.

Alby pozrel na Thomasa a prižmúril oči. „O niekoľko týždňov budeš šťastný ako blcha, šrac. Šťastný a užitočný. Ani my sme v prvý deň nechápali. Zajtra sa ti začne nový život.“

Alby sa zvrtol, pretlačil sa davom a zamieril k naklonenej drevenej budove v kúte Fleku.