Po tom, ako Aggie Dunkirková vlastnou chybou prichádza o prácu a bez dlhých ceremónií končí s kariérou, ocitne sa na ceste do Wisconsinu, kde v starom, rozložitom dome býva jej starká. Aggie však neráta so starkinou výstrednosťou starenka je posadnutá dávnym nevyriešeným zločinom a miesto činu si dokonca zrekonštruovala v domčeku pre bábiky.

Aggie sa zamestná ako sekretárka a pomáha obnoviť historickú časť zaplaveného cintorína, no akoby sa jej celý čas lepili na päty záhady. Pri práci na cintoríne je nútená spojiť sily s tajomným, ale príťažlivým archeológom a spoločne s ním odhaľuje tajomstvá minulosti. Nechtiac pri tom narazí na zločin, ktorý chce niekto za každú cenu utajiť aj keby mal Aggie umlčať.

V roku 1946 Imogene Graysonová pracuje v salóne krásy, no keď jedného večera po návrate domov objaví v podkroví telo mladšej sestry, všetko sa zmení. Jej sen o vlastnom salóne sa rozplynie a ona sa zamestná v miestnej továrni. Hoci nevie nič o vznikajúcom svete forenzných vied a ako žena nie je pri vyšetrovaní práve vítaná, zaumieni si, že sa bude na prípade podieľať. Stopa sestrinho vraha chladne, ale Imogene je odhodlaná nájsť spravodlivosť aj keby mala obetovať úplne všetko.

Ukážka z knihy: 

1. KAPITOLA
MILL CREEK, WISCONSIN JÚL 1946

Keď pri východe slnka obiehala na ceste dlhoročného suseda Olivera Schneidera, mala mu venovať väčšiu pozornosť. Ona si vykračovala energickým tempom, akoby kamsi meškala, on sa s rukami vo vreckách montérok na traky zapnutých na chudých, no mocných pleciach prechádzal po cestičke. Veď predsa spolu vyrástli - hoci boli skôr známi než priatelia - a Oliver len zriedka prehovoril, ak nemal čo povedať. Imogene sa síce pristavila, aby mu slušne zaželala dobré ráno, no jeho slová si nevzala k srdcu, hoci to asi mala spraviť.

Oliver sa na ňu odovzdane usmial. Odkedy sa vrátil zo zámoria, obyvatelia Mill Creeku si na jeho smutný úsmev, pri ktorom sa mu v očiach zračili duchovia minulosti, navykli.

„Na úsvite červené zore," zacitoval, „námorník, maj sa na pozore. Červené zore v noci, námorník radosť v srdci?

Oliver stisol pery a nadvihol obočie, akoby sa chcel mlčky ospravedlniť za nadchádzajúcu búrku. Bol v armáde a tá ho zaviedla na druhú stranu Pacifiku. Zažil vojnu na vlastnej koži. Vedel, či je porekadlo pravdivé alebo nie.

Imogene ho mala počúvať. Namiesto toho mu venovala bezočivý úsmev a skrivila plné pery. „Och, Ollie. Vieš predsa, že nič nie je také červené ako moje pery. Sú ako jabĺčka, ba dokonca ich môžeš aj pobozkať, ak by si chcel. A pred mojím príchodom veru ešte nikdy nikto varovanie neposielal!“

Vrhla pohľad na nebo. Ranné lúče slnka žiarili sýtymi odtieňmi červenej a oranžovej. Tenká čiara oblakov svietila na ružovo a ligotala sa. Nad lánmi kukurice, siahajúcej po kolená, sa ako ohromný karmínový maskot farmárov dvíhala stodola Schneiderovcov.

Červená bola farbou krásy. Radosti. Očakávania a vzrušenia domova.

V to ráno mala cestou do práce Olivera Schneidera počúvať. Lenže nepočúvala. Deň prešiel bez výnimočných udalostí. Imogene sa vrátila domov na večeru, aby si vychutnala dokonalý pokojný večer na prednej verande s knihou v ruke za mučania kráv a cupotu mačiek po príjazdovej ceste.

Na konci dňa ju však čakal začiatok novej vojny. Osobnejšej. Tentoraz sa vojna rozhodla, že príde na návštevu k nej domov. Na miesto, ktoré by malo byť chránené, posvätné, bezpečné.

Okolo nej sa tlačili ľudia. Keď sa Imogene tackala okolo nich, vnímala ich ako šmuhy a siluety. Dýchala plytko, ale nádychy jej zneli v ušiach ako dutá ozvena a prehlušovali autoritatívne hlasy. Pretisla sa cez vchodové dvere domu a vyšla na prednú verandu. Do oka jej padla železná škrabka na topánky v tvare cvrčka, položená vedľa rohožky. Štetiny mala špinavé od hliny. Hazel cvrčka milovala. Vravievala, že je síce „neviditeľný, ale plní svoj účel“.

Imogene sa potkýnala dolu schodmi vedúcimi z verandy. Zastala na dvore. Šaty s koketnou mašľou na páse sa jej vlnili okolo lýtok. Sklonila hlavu a civela si na ruky. Mala ich otočené dlaňami k oblohe a ohýbala prsty, akoby v nich držala vzduch.

„ Na úsvite červené zore... “

Imogene sa sústredila na svoje ruky.