Na Tel Abib v regióne Nippur znova zostupuje noc. Ako každý večer, aj teraz sa judskí zajatci zhromažďujú okolo ohňa. Celý deň pracovali na kanáloch tejto rozľahlej nížiny zvlažovanej Eufratom. Teraz sú spolu, ďaleko od svojich strážcov, ďaleko od ľudí „s rečou nejasnou... a brblavým jazykom“ (Iz 33, 19). Je to čas úľavy a spolupatričnosti. Sedia v kruhu a dívajú sa do ohňa. Mlčia. Všetko majú spoločné: únavu, hanbu, nenávisť, nádej. Najmä nádej. Ich život je teraz tragicky zjednodušený – ostáva im len čakať...