Toto je príbeh o snahe začať odznova. Eva žije s manželom Tomym na vidieku, majú spolu dospievajúceho syna Jakuba. Je už takmer rok nezamestnaná, bez peňazí, odkázaná na milosť a nemilosť Tomyho, ktorý jej to nezabúda stále pripomínať. Ale inak celé dni pije, spí a sedí pred televízorom. Keď si Eva nájde novú prácu na pošte, spustí sa niečo, k čomu sa nevedela odhodlať už roky. Dokáže si stáť za svojím rozhodnutím, alebo ju prevalcujú spomienky a väzby?

Ukážka z knihy: 

Ráno, okolo desiatej, nájdem na terase dve prázdne fľaše od vína a určite tu neostali po mne. V poslednom čase sa to stáva pravidlom. Uvarím si kávu a postarám sa o Jaspera aj o mačky. Dom netreba upratovať. Spúšť v kuchyni som zrušila už včera a inak je všetko v dokonalom poriadku. Na terasu sa vytacká Tomy. Oči má červené ako angorský zajac, vlasy mastné a viečka spuchnuté. Smrdí ako stoka. „Láska, ideme nakupovať?“ snaží sa mi vtisnúť uslintaný bozk. S nechuťou sa odtiahnem. „Kam chceš ísť nakupovať?! Do Jednoty do dediny? Tam majú dokopy dva jogurty, Karičku a suché rožky. Alebo chceš šoférovať do mesta?! V tomto stave?!“

„Ešte si pätnásť minút pospím a môžeme ísť.“ „Choď sa radšej osprchovať!“ zasyčím naňho. „Len pätnásť...“

odplazí sa späť do postele. Skontrolujem Jakuba. Nie je ani opitý, nefajčil ani marihuanu a nejaví žiadne známky podozrivého pubescentného správania. Vlastne je celkom v pohode a celkom rád, že som mu zavolala. Keď ma ubezpečí, že príde domov posledným autobusom, s ľahkým srdcom mu zložím. Mám to ja ale zlaté decko.

Odrazu sa mi na displeji objaví Jankino číslo. „Janka, ako sa máš? Dlho sme sa nevideli. Ste zdraví? Deti v poriadku?“ „Evička, máme sa dobre. Veľmi dobre. Všetky deti sú zdravé a ujo tiež. Volám ti preto, že som dostala taký nápad. Vieš dobre, že robím na pošte už pätnásty rok a v poslednom čase je to čistá katastrofa. Nie sú ľudia a nikto to nechce robiť. Je to veľká zodpovednosť. Tak som si myslela, že teraz, keď nemáš prácu... No, či by si to nechcela skúsiť.“ „Janka, ja... Neviem. No, možno aj chcela, len nemám ani šajnu, čo všetko... Neviem vôbec nič o tej práci.“ „Ja ti so všetkým pomôžem. Stačí si podať žiadosť so životopisom a odniesť to vedúcej na poštu. Je veľmi zlatá a férová. A vlastne, ja som jej ťa už spomínala. Keď odnesieš tie papiere, máš to skoro isté.“ Cítim, ako vo mne začína stúpať nádej a ako mi začínajú horieť uši, čo je neklamný znak toho, že sa čosi bude diať. Bolo by super mať prácu. Akúkoľvek. „A plat je aký, Janka?“ „No, taký stred. Na začiatok by si to mohla skúsiť. A možno si časom medzitým nájdeš niečo iné.“ „Tak ja to skúsim. Kedy a kam mám odniesť tie papiere?“ „Vieš, Evička, ja som ti už vlastne dohodla aj predbežný termín. Dnes je sobota, takže v pondelok. Pôjdeš na poštu do mesta a budeš sa pýtať na vedúcu. A do žiadosti hlavne napíš, že si zodpovedná a že máš skúsenosti s prácou s peniazmi. A nepíš, že si kreatívna a že máš skúsenosti s koučingom, to tam nemajú radi. Veď ty už vieš, čo máš napísať.“ „Janka, ale ja som s peniazmi v živote nerobila.“ „Nevadí, naučíš sa. Je to ako v obchode. Ani ja som nevedela.“ „A to by som bola celý deň vonku? A celý deň musím chodiť?“ „Nie je to také strašné, ja to beriem ako prechádzku. Vieš, porozprávaš sa s ľuďmi, si na čerstvom vzduchu. Ja mám tú prácu rada.“ „Myslíš si, že by som to zvládla?“ „V pohode. Veď si zvládla aj ťažšie veci. V každom prípade je to šanca. Choď sa aspoň porozprávať s vedúcou.“ „Janka, si poklad, že si na mňa myslela...“ „Nezabudni. Zodpovednosť a práca s peniazmi. Držím palce. A daj vedieť.“ Zlatá Janka. Stále myslí na iných viac ako na seba. Odrazu mám pocit, že aj na mňa sa niekto zhora usmial. Na terasu sa dovalí Tomy s dvoma šálkami kávy a jednu položí predo mňa.