Herbert Citrón, zamestnanec Oddelenia strát a nálezov v Grandhoteli Nautilus, dobre vie, že vrátiť stratené veci ich skutočným majiteľom nie je jednoduché – zvlášť vtedy, ak stratenou vecou nie je vec, ale dievča. Nikto netuší, kam sa pred dvanástimi rokmi podeli rodičia Violety Mrenovej. Violeta poprosí Herbyho o pomoc v pátraní. Podarí sa im zistiť, že stopy vedú k bájnej morskej oblude, malamandre.

Ukážka z knihy:

KEĎ DOBEHNEM K DVERÁM izby číslo 407, ledva lapám po dychu. No zdá sa, že starý Mäkkýš ma neprenasleduje. Otočím kľúčom v zámke, otvorím dvere a vojdem do tmy.

Izba číslo 407 nie je ničím výnimočná. Je to najlacnejší typ ubytovania, aké hotel poskytuje. Stropy sú vysoké a nábytok, hoci starý, ukrýva v sebe istú vznešenosť. V izbe je tma, pretože vysoké úzke okno zakrývajú modré zamatové závesy, ktoré siahajú až po zem. Rozostriem ich a žmúrim do svetla.

„Pusť ma dnu, rýchlo!“ začujem zvonka Violetin tlmený hlas. Zbadám ju, ako stojí prikrčená na uzučkom balkóne. „Lebo ma tu uvidia.“

Otvorím okno a ona vbehne dnu, prenasledovaná ľadovým

„Kto?“ opýtam sa. „Kto ťa tu uvidí?“

„Neviem,“ odpovie, zababuší sa do požičaného kabáta a ustráchané sa obzerá cez plece. „Ktokoľvek.“

Vyjdem na balkón a manžetou uniformy začnem leštiť zábradlie, akoby som to mal v popise práce. Po mačacích hlavách podo mnou sa proti vetru náhli zopár uzimených ľudí. Na móle, ktoré sa tiahne priamo predo mnou do mora, niet živej nohy. Prílivové vlny narážajú o prístavný múr, vetrisko zavýja okolo železného zábradlia a pouličných lámp a nesie so sebou vôňu pečenej ryby a zemiačikov z neďalekého Bistra u Čajku. Na horizonte sa kopia čierne mračná, zdá sa, akoby čakali už len na príhodnú chvíľu, kedy budú môcť zavaliť mestečko horou snehu. Vrátim

„Nemyslím si, že ťa niekto videl...“ poviem, no moje slová prehluší akýsi vzdialený nárek. Dolieha k nám odkiaľsi z diaľky od horizontu a postupne prerastá do hrozivého ručania, ktoré akoby sa prevaľovalo nad morom.

„To bolo čo?“ vydýchne Violeta.

„Hovorí sa, že je to len vietor.“

„Takýďto vietor alebo sa to len tak hovoril“ chce vedieť Violeta.

„Radšej by som sa priklonil k verzii, že je to len vietor,“ poviem a popravím si čapicu. „Ty si o tom čo myslíš?“

No Violeta vyzerá, že ma vôbec nepočúva. Stojí uprostred izby a prekvapene sa obzerá vôkol seba. V tej chvíli si uvedomím, že ona tu už kedysi dávno bola.

„Bola som vtedy bábätko. Teraz sa mi zdá...“

„Čo sa ti zdá?“ opýtam sa.