V tvorbe Jany Pronskej, kráľovnej slovenskej historickej romance, patrí výnimočné miesto fantazijnému románu Kliatba a jeho pokračovaniu Jorga. Vo svojej najnovšej knihe Princezná z Izmiru sa autorka opäť vracia do magického sveta štyroch nesmrteľných bratov a ponúka nám strhujúci príbeh Jorginej dcéry Joryny, poslednej z rodu strážkyň.

Joryna vyrastá obklopená láskou v nádhernom paláci v Izmire. Jej moc však stále rastie a s ňou aj obavy blízkych, že jedného dňa ju nebude vedieť ovládnuť a zničí všetko, čo miluje. Bez pomoci čarodejnice Solveig je dievčina odkázaná sama na seba.

Keď sa napokon Solveig Joryne zjaví a požiada ju, aby odišla z Izmiru, mladá princezná ju nasleduje na loď, ktorej velí obávaný inkvizítor. Jorynu muž s uhrančivými očami neodolateľne priťahuje, no uvedomuje si, že mu nesmie prezradiť, kým v skutočnosti je.

Tretí z prekliatych bratov Vlad bol za svoje činy na stovky rokov uväznený v podzemí, odkiaľ ho vyslobodil až mladý kňaz, ktorý sa neskôr s jeho pomocou stal biskupom. Vlad uveril, že ho prekliala čarodejnica, a na dlhé roky sa stal neľútostným lovcom bosoriek.

Pri návrate z výpravy do Svätej zeme sa na palubu Vladovej lode dostane krásna princezná a na prvý pohľad ho očarí. Dramatické udalosti, ktoré sa odohrajú na ceste do Uhorska, preveria nielen charakter a odvahu Vlada a Joryny, ale aj city, čo im navzdory všetkému vzklíčia v srdci. Bude aj tentoraz láska mocnejšia než stará mágia?

Ukážka z knihy:

Vlad sedel pred bránou kostola a díval sa na vlastné ruky pofŕkané krvou.

V zažltnutej tráve pri jeho nohách ležal pohodený meč a všade okolo neho sa povaľovali mŕtvoly.

Varoval ich! Dopekla, varoval ich, prv než tasil meč!

Nepočúvali ho, vôbec ho nepočúvali! Ani oni, ani všetci tí, ktorým vzal život úplne zbytočne! Aj títo tu umreli len preto, že plnili príkazy zbabelcov ako ten kňaz, ktorý stál za jeho chrbtom. Triasol sa ani osika a dookola odriekal modlitby.

Hlupák! Vari si naozaj myslí, že Boh existuje? Že je milosrdný? Že ho spasí?

„Stačilo!" zreval a neobťažoval sa otočiť - ani vtedy, keď naňho kňaz zaútočil ťažkým dreveným krížom.

„Zhyň, diabol! Dovolávam sa Božej spravodlivosti! Nech je tvoja smrť vykúpením pre nás všetkých!" zabľabotal trasľavým hlasom a ovalil ho krížom z oltára.

Prudká bolesť mu vystrelila z temena do pleca, cítil ju až v krížoch. Nevykríkol, neurobil nič, len sklonil hlavu pod masívnym drevom a do mysle mu vstúpil hnev. Hnev taký strašný, že ho takmer neovládol. Keď zhodil bremeno, ktoré by inému prerazilo lebku a zlomilo väzy, sťažka vstal. Otriasol sa a uprel planúci pohľad na mužíčka, ktorý mu siahal sotva po plecia, chvela sa mu brada a v očiach mal nechápavý, pološialený výraz.

Schmatol ho pod krk a ako bábku prirazil o stenu kostola, dosť vysoko na to, aby sa mu nohy hompáľali vo vzduchu, a dosť tvrdo, aby sutanou strhol zvyšky omietky.