Október 1709. Od katastrofálnej porážky Rákócziho armády pri Trenčíne uplynul viac ako rok. Cisárske vojsko pod velením obávaného Siegberta Heistera vytláča kurucov z Horného Uhorska. Už nielen armády súperia na bojových poliach, ale strádajú aj obliehané mestá, ktoré sľúbili vernosť povstalcom. Jedným z nich je aj slobodné kráľovské mesto Levoča, ktorej obrana je v rukách generála Štefana Andrássyho. V stave núdze si generál veľa sľubuje od daru francúzskeho kráľa, ktorý prinesie do Levoče dobrodružný Holanďan Tillo van Westwijk. Pomôže tento dar kuruckej veci či sa napokon ukáže ako danajský?

Obliehanie Levoče je nerozlučne spojené s legendou o bielej panej. Ale aký bol skutočný príbeh uhorskej šľachtičnej Juliány Korponayovej-Géczyovej? Naozaj spáchala velezradu alebo sa len snažila nájsť v živote lásku a oporu v pravom partnerovi? Ako prežívali obyvatelia Levoče niekoľkomesačné utrpenie, ktoré vyvolalo aj vlnu desivých zločinov?

Historický román Biela pani levočská sa pokúša nájsť odpovede na tieto otázky pri nanajvýš realistickom zobrazení udalostí oných čias.

Ukážka z knihy:

Barón si všimol, že na Hedvigu s potešením väčším, než badal u ostatných, hľadeli oči mladého muža stojaceho pri farárovi. Toho mu Alauda hneď aj predstavil: „Zoznámte sa, prosím, s pánom Aurelom Brezovským. Je kantorom v našom lýceu a v kostole sprevádza spev slečny Hedvigy hrou na organ/'

Andrássy sa znova uklonil, a keď zdvihol hlavu, jeho oči zachytili náhly pohyb. Žena vo fialovom plášti sa zvrtla. Mladá a driečna, oboje tak akurát, so svetlou pleťou a plavými vrkočmi obtočenými okolo hlavy ako koruna. Lámanou nemčinou, poznamenanou silným maďarským prízvukom, zvolala: „Ale čo to počúvam! Slečna Hedviga spieva a pán Brezovský hrá na organe? Koloman, prečo ste mi to nepovedali?"

Várady mykol plecom: „Ešte som nestihol, drahá sesternica."

Generálov úsmev už medzičasom zhasol a jeho uvoľnený postoj sa zmenil. Vypol plecia a vtiahol brucho: „Pán Alauda, predstavíte ma aj tejto vzácnej dáme?"

„Mohli by ste aj mňa?" ozval sa doteraz mlčiaci Le Fort.

Richtár sa zháčil. Nemohol cudzinca predstaviť, pretože nepoznal jeho meno. Andrássy, vidiac richtárove rozpaky, sa chopil činu. Uviedol do spoločnosti Francúza sám. Dal si záležať, aby pri tom došlo na ženu vo fialovom ako poslednú, ktorej sa chcel predstaviť najprv on.

„My sa ešte nepoznáme," chytil ju za podávanú ruku a držal ju.

„Juliána Korponayová," prvýkrát sa naňho priamo pozrela.

Jej oči boh sivé. Nie, modré. Alebo modré s kvapkou zelenej?

„Moje meno by vám mohlo čosi pošepkať, generál," usmievala sa a pomaly si vymanila ruku z jeho stisku.

„Takže vy ma už poznáte? Odkiaľ?"

„Vo vašom vojsku slúži môj manžel. Ján Korponay. Pred chvíľou sme šli spolu po... po... tér, Kálmán, segítsen!"

„Po námestí," pohotovo preložil Várady.

„Áno, po námestí. Upozornil ma na vás."

„Váš manžel? Kapitán Korponay... no pravdaže. A kde je teraz?" Andrássy sa poobzeral.