Alice žije na Floride, má manžela, dve deti, stará sa o domácnosť a život jej akosi uniká pomedzi prsty. Strachuje sa o svoju vyše deväťdesiatročnú babku Hannu, ktorú pre jej poľský pôvod volajú babcia. Starý otec Tomasz už zomrel a aj Hannin život sa kráti. V nemocnici poprosí milovanú vnučku o čosi nezvyčajné: má sa vybrať do jej rodného mesta Trzebinia a tam... Alice celkom nerozumie, o čo babke ide, ale napokon jej vyhovie.

Čo sa v krutých vojnových rokoch udialo? Alice vie len toľko, že jej starí rodičia počas vojny utiekli z Poľska, aby si zachránili holý život, v Amerike našli nový domov a s láskou sa starali o svoju dcéru aj vnučku.

V Poľsku sa Alice podarí nájsť Hannin rodný dom aj Emiliu, poslednú členku rodiny. Dozvedá sa desaťročia zamlčiavanú pravdu, ktorá jej zmení život...

Z anglického originálu The Things We Cannot Say (Graydon House, Don Mills, Ontario, Canada 2019) preložila Denisa Ghaniová.

Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:

Ukážka z knihy:

Babcii sa zachvejú ruky, keď tú fotografiu nadvihne, a vzdychne, keď si ju pritisne k lícu. Na okamih zatvorí oči a oprie si hlavu o snímku, potom sa ku mne obráti a ponúkne mi ju.
Vidím na nej, aká je pre ňu tá fotografia vzácna, a tak sa snažím vziať si ju od nej s náležitou úctou. Sklopím zrak na obrázok v rukách a napadne mi, že tento mládenec mi pripadá neznámy a zároveň čudne povedomý.
Babcia sa po chvíli načiahne za fotografiou a prevráti ju. Na zadnej strane zbadám odkaz načmáraný vyblednutým atramentom – drobné písmená sú natlačené tesne k sebe.
Fotografoval Henry Adamcwiz, Trzebinský kopec, 1. júla 1941
Prečítam to nahlas mame a vrátim snímku babcii.
„Chuderka babcia. Veľmi jej chýba dedko,“ vzdychnem. Mama sa zamračí a znovu si fotografiu premeria.
„Určite áno,“ odvetí, „ale toto nie je dedko.“