"Načiahnem ruky. Nasadia mi putá. Už nikdy neuvidím svet. Už nikdy neuvidím oblohu bez rámu väzenských múrov. Zostupujem do ríše Hádesovej. Kráčam v ústrety temnote ako Boh, ktorý si napísal vlastný osud. Môj hrdina sa spolu so mnou ponára do temnoty a mizne." Ak existuje kniha, ktorá je vo svojej podstate depresívno-srdcervúca, no zároveň plná nádeje a optimizmu, tak je to táto. Ahmet Altan, nespravodlivo odsúdený na doživotné väzenie bez možnosti podmienečného prepustenia, v útlej zbierke esejí, ktoré boli kúsok po kúsku, stránku za stránkou pašované z cely, ponúka čitateľom náhľad do svojho rozorvaného vnútra. Priamo, občas ironicky, inokedy blahosklonne opisuje šialenstvo svojho osudu – nie románu či inej fikcie, ale ozajstného života. Úvahové časti prepletá s filozofickými odbočeniami, spomienkové pasáže prelína so sociálno-politicky orientovanými riadkami. Altan sa púšťa do pitvania viacerých dôležitých tém, ktoré sa dotýkajú nie len jeho nezávideniahodnej situácie súvisiacej s uväznením a následným strachom obaleným čakaním na rozsudok, ale zamýšľa sa aj nad náboženstvom, silou myšlienok, vnútorným pokojom, pohodlím, slobodou a akousi predurčenosťou či osudom, ktorá ho spája s mnohými predkami. Altan nás postupne, pomaličky prevádza svetlom, i temnotou, odhaľuje svoje pochmúrne i optimistické myšlienky, v ktorých sa nádej a viera, ktoré si uchováva kdesi hlboko, na mieste, odkiaľ ich nik nemôže vytrhnúť, simultánne prekrývajú s depresívnejšie ladenými pocitmi. Odtlačok jeho slov zanechá stopu, no čo je dôležitejšie, dokáže, že myseľ nedokážu spútať ani reťaze. Hlboké, filozofické, arogantné, vtipné, skutočné.