Berlín 1989: opona medzi Východom a Západom spadla a Miriam Winterová sa stará o svojho umierajúceho otca Henryka. Jeho životný príbeh sa začne odhaľovať, keď na smrteľnej posteli vykríkne meno Frieda a Miriam pod náramkom jeho hodiniek objaví tetovanie.

V snahe získať čo najviac indícií nájde Miriam medzi vecami svojej matky väzenský mundúr zo ženského koncentračného tábora Ravensbrück. Okrem toho objaví aj tucet listov, ktoré Henrykovi napísala neznáma Frieda. Listy prezrádzajú znepokojujúcu pravdu o "pokusných králičkách" - mladých dievčatách, na ktorých v tábore vykonávali experimenty. Z rozprávania o obetách a utrpení vyskladá Miriam aj osud lásky, ktorú Henryk vo svojom srdci skrýval vyše päťdesiat rokov.

Príbehy výnimočne silných žien z tábora inšpirujú Miriam k snahe zbúrať steny, ktoré okolo seba vystavala. Dajte sa pohltiť drsným rozprávaním o hrozivej histórii ľudstva a rodinných tajomstvách, ktoré pretkáva osobný a smutný príbeh Miriam, a presvedčte sa, že nádej môže prežiť aj v tých najtemnejších časoch.

Ukážka z knihy:

MIRIAM
Ako prichádza večer, otočí ho na chrbát, ponúkne mu vodu a vyprázdni zberné vrecko. Ticho bytu prerastie do hluku. Vytiahne flášu vína s vrstvou prachu na hrdle, naleje ho do velkého pohára a vráti sa k nemu s pohárom aj fľašou.

„Pamätáš si, keď som sa raz vrátila domov tak skoro zo zoo? Keď som vtedy odpadla?“

Pije a tekutina nielen upokojuje, ale aj páli.

Spomína, ako ho prvýkrát stretla. V bielej košeli s výstrihom v tvare písmena „v“, v ktorom mal zastoknuté slnečné okuliare. Jeho chlpy na hrudi ju šteklili na líci, keď ju dvíhal preč od tepla, od pilín a trhaného pohľadu vtáka, ktorý sa na ňu neustále pozeral. Zobral ju von, kde bol modrý vzduch a voňal od čerstvej trávy.

Jej kamaráti ich nasledovali. Postávali okolo a sledovali ich. On však k nej prehovoril. Bol starší a vysoký a jeho oči sa upierali len na ňu. Správal sa k nej ako k žene. Prvýkrát v živote mala pocit, že si ju niekto všimol a stala sa predmetom niečieho obdivu. „Kráska,“ tak jej hovoril.

Nie však dlho.

Znovu si uchlipne tak, že z uchlipnutia je poriadny dúšok.

„Bolo to tak dávno.“ Prechádza sa po izbe, hltavo pije z pohára, potom si opäť naleje z fľaše doplna. „Predstavila som ho tebe a mame vtedy na Vianoce...“