Post-apokalyptický román Jacka Londona sa odohráva v roku 2073. Uplynulo už šesťdesiat rokov od červenej smrti, ktorá vyhladila takmer celé ľudstvo a prežilo len pár malých skupiniek, ktoré bojujú o prežitie. Stará civilizácia je v troskách a existuje už len jeden posledný svedok jej dávnej slávy.

Starý muž kráča po zarastenom železničnom násype, sprevádza ho mladý zdivočený chlapec. Rozprávanie starého profesora o dobách dávno minulých ťažko nachádza publikum, ktoré by ho počúvalo a chápalo jeho vnuci už vyrastajú v úplne inom, primitívnejšom svete a vyhliadky ľudstva sú aj pri pohľade na nich neisté. U nás menej známy Londonov román patrí k základným dielam svojho žánru, ktorý sa tiahne od Mary Shelleyovej až ku Cormacovi McCarthymu. Svet prežil katastrofu, z ktorej sa ľudstvo už nemusí pozviechať.

Ukážka z knihy: 

Chodník viedol popri čomsi, čo bolo kedysi železničným násypom, ale už celé roky tadiaľto žiaden vlak neprešiel. Na jednej strane násypu sa dvíhali zalesnené svahy pokryté zelenou vlnou stromov a kríkov. Chodník bol úzky, sotva pre jedného človeka. V podstate to bola prť vyšliapaná divou zverou. Z lesného machu kde-tu vykúkalo hrdzavé železo ako dôkaz toho, že koľajnice s podvalmi sú ešte stále tu. Na jednom mieste zhruba tridsať centimetrov hrubý strom prerazil spojnicu a zodvihol koľajnicu do výšky. S ňou sa zodvihol aj podval pridržiavaný dlhým klinom, takže priehlbina, v ktorej podval predtým ležal, sa naplnila štrkom a zhnitým lístím. Rozpadávajúci sa, zhnitý drevený trám čudne vytŕčal dohora. Musela to byť stará cesta, lebo to bola jednokoľajka.

Po chodníku šli starec a chlapec. Kráčali pomaly, lebo starec bol naozaj veľmi starý, bol trochu ochrnutý, mal neistý krok a celou váhou tela sa opieral o palicu. Na hlave mal čiapku z neopracovanej kozľaciny, ktorá ho chránila pred slnkom.