Aké je to byť iný? Iný ako väčšina ľudí? Autistický génius Daniel Tammet nám rozpráva o svojom živote, ktorý bol často plný bolesti, ale aj neuveriteľných zázrakov.

Dokázal sa naspamäť naučiť 22 514 čísel za desatinnou čiarkou čísla pí. Na to, aby sa plynule naučil rozprávať po španielsky či islandsky potreboval týždeň. Aj takéto schopnosti má výnimočný autistický génius a savant Daniel Tammet. Jeho život však nebol žiadnou rozprávkou. Prežil komplikované detstvo i dospievanie, výsmech aj šikanu. Najbezpečnejšie sa vždy cítil sám uzavretý vo svojom malom svete zloženom z nádherných číselných krajín. Daniel Tammet sa narodil v jednu modrú stredu. Prečo práve modrú? Pretože čísla vidí ako farby, každé z nich má v jeho vnímaní iný odtieň, iný tvar, inú veľkosť aj iný charakter. Spôsobuje to záhadný a mimoriadne vzácny jav známy ako synestézia.

Narodený v modrú stredu je výnimočná autobiografická kniha o živote mladého autistického muža, ktorý vládne nadpriemernými jazykovými i matematickými schopnosťami, no mnohé bežné životné situácie sú preňho absolútne neprekonateľné. Dojemný a motivujúci príbeh Daniela Tammeta je aj o tom, ako sa dokázal popasovať so životom bez toho, aby stratil svoju vlastnú tvár.

Svetový bestseller Narodený v modrú stredu vyšiel už v osemnástich jazykoch. V Absynte vychádza mimo edície v preklade Alexandry Strelkovej.

Ukážka z knihy:

Narodil som sa 31. januára 1979. V stredu. Viem, že to bola streda, pretože ten dátum vidím namodro a stredy sú vždy modré, tak ako číslo 9 či zvuk hašterivého kriku. Môj dátum narodenia sa mi páči, pretože väčšinu jeho čísel si viem vizuálne predstaviť ako hladké oblé tvary, podobné kamienkom na pláži. Ide totiž o prvočísla: 31, 19, 197, 97, 79 a 1979 sú deliteľné len samými sebou a číslom 1. Rozoznám všetky prvočísla až po 9973 podľa ich „kamienkovosti“. Tak totiž funguje môj mozog.

Trpím zriedkavým ochorením známym ako savantský syndróm, o ktorom sa vedelo len veľmi málo, až kým sa svetu nepredstavil v podaní Dustina Hoffmana v oscarovom filme Rain Man z roku 1988. Podobne ako Hoffmanova filmová postava Raymond Babbitt, aj ja pociťujem priam nutkavú potrebu poriadku a rutiny, ktorá ovplyvňuje prakticky všetky stránky môjho života. Napríklad pravidelne raňajkujem presne 45 gramov ovsenej kaše, misku pre istotu vždy prevážim na elektronickej váhe. Pred odchodom z domu si zakaždým porátam kusy oblečenia, ktoré mám na sebe. Ak si svoju tradičnú šálku čaju nedám každý deň v rovnakom čase, znervózniem. Vždy keď som pod veľkým tlakom a nemôžem normálne dýchať, zavriem oči a počítam. Myslím na čísla. Vďaka nim sa opäť upokojím.

Čísla sú moji priatelia a sú mi vždy nablízku. Každé je jedinečné a má svoju vlastnú osobnosť. Číslo jedenásť je priateľské, päťka je hlučná, zato štvorka je plachá a tichá - je to moje obľúbené číslo, možno preto, že mi pripomína samého seba. Niektoré sú veľké: 23, 667, 1179. zatiaľ čo iné sú malé: 6,13, 581. Niektoré sú krásne, ako napríklad 333, a ďalšie zas škaredé, ako 289. Každé jedno číslo je pre mňa špecifické.

Kamkoľvek idem alebo čokoľvek robím, čísla neopúšťajú moju myseľ. Známemu moderátorovi Dávidovi Lettermanovi som v New Yorku pri rozhovore povedal, že vyzerá ako číslo 117 - štíhly dlháň. Krátko nato som sa vonku na patrične očíslovanom námestí Times Square zahľadel na okolité mrakodrapy a ocitol sa v obkolesení deviatok - toto číslo spájam s pocitom nesmiernej veľkosti.

Vedecky sa moje vizuálne a emočné vnímanie čísel označuje ako synestézia, zriedkavá neurologická kombinácia zmyslových vnemov, ktorá sa najčastejšie prejavuje ako schopnosť vidieť písmená či čísla vo farbách. Ja mám neobvyklý a komplexný typ synestézie, v rámci ktorého vidím čísla ako tvary, farby, rôzne štruktúry a pohyby. Jednotka sa napríklad žiarivo leskne, akoby mi niekto do očí svietil baterkou. Päťka znie ako úder hromu či vlnobitie. Tridsaťsedmička je hrudkovitá ako ovsená kaša, zatiaľ čo osemdesiatdeviatka mi pripomína padajúci sneh.