Hanka Brečtanská pracuje ako účtovníčka v súkromnej firme. S manželom Denisom a dcérkou Deniskou ešte donedávna viedli bežný život, ktorý narúšali len nezhody so svokrou. Po piatich rokoch manželstva sa však Denisovo správanie mení a Hanka si kladie otázku, čo sa to stalo s ich životom. Denis je od istého času posadnutý myšlienkou žiť v Južnej Afrike. Vzdá sa dobre plateného miesta a chce sa presťahovať za vidinou raja. Hanka však váha, prestáva veriť vlastnému mužovi a bojí sa vytrhnúť dcéru zo známeho prostredia. Stačí však zopár nestrážených sekúnd, drobná séria zhôd a náhod a do ich života kruto zasiahne nehoda.

Ukážka z knihy: Až čas ukáže

„Tiež si myslím, že by som toho stačila urobiť viac, keby si mi pomáhal,“ kontrovala som mu podobným tónom.

„Moja mama všetko stíhala. A sama,“ zdôraznil namrzene. „Nepotrebovala na domáce práce asistenta.“

„A ja tu nie som za slúžku.“ Zavše ma Denis svojimi reakciami zarazil. Akoby domáce práce boli pod jeho úroveň, pritom pred dvoma rokmi, ba ešte pred niekoľkými mesiacmi mi pomáhal bez šomrania. Hrával sa s malou, brával ju von, ale od istého času bol stále nalepený na obrazovke počítača a na fejsbuku četoval s priateľmi.

„Hotovo. Nech sa páči,“ podala som mu košeľu a prehltla štipľavú poznámku na môj účet. Vytrhol mi ju z prstov a bežal do spálne.

„Ďakujem, mačička,“ chystala som dcérke kakao, keď som na krku pocítila Denisov teplý dych a o sekundu nato ma pobozkali nežné ústa. V nose ma príjemne pošteklila korenistá vôňa vody po holení a napriek môjmu odhodlaniu nereagovať sa čosi vo mne pohlo. Otočila som sa. Musela som uznať, čierne nohavice, čierna košeľa a bledosi-vé sako s bledými prúžkami mu pristali. Denis sa priklonil k mojim perám a pobozkal ma dlhým bozkom, akoby mal zrazu more čase.

„Dnes vyzeráš veľmi krásne,“ polichotil mi. Vtisol mi posledný rýchly bozk a zamieril k dverám. 

„Hádam tým len nenaznačuješ, že inokedy som ako striga,“ zasmiala som sa. „A raňajky?“

„Toto boli moje dnešné raňajky,“ zvrtol sa medzi dverami, naznačením bozku mi dal najavo, na čo myslel, a stratil sa v chodbe. „Ako som povedal, mám dôležitého klienta a nestíham,“ dodal ešte.

Dala som na chlieb šunku, vzala hrnček s čajom a utekala za ním. Chvatné ho vypil a s chlebom v ruke vyletel z dvier. S úsmevom som ich za ním zatvorila.

Vložila som do drezu špinavý riad z raňajok a pozrela na hodiny. Pol siedmej. Denis dávno odišiel do práce, len my s Deniskou sa nemôžeme vychystať. Stáli sme pred vchodovými dverami, keď vyhlásila, že musí ísť na záchod.

„Deniska, už si?“ Nazrela som do kúpeľne, malá trónila na toalete, pospevovala si a veselo, do taktu pohojdáva-la nohami.

„Niiijeee,“ odspievala.

„Hovorí sa, ešte nie som,“ opravila som ju. „Chytro, prosím ťa, kakaj, lebo znovu budem meškať, a to sa mojej šéfke nebude páčiť.“

„Moja pani učiteľka Evička sa nehnevá, keď prídem neskôr. Prečo sa hnevá tvoja šéfka?“ uprela na mňa veľké modré oči. Denisove. Oči a farbu vlasov mala po ňom, ale viac črt zdedila po mne.

„Keď sa oneskorím, zarobím menej peniažkov,“ vysvetlila som. Pri pohľade do zrkadla som zistila, že pri prvom odchode som sa nenalíčila. Očnou linkou som si nacvičeným pohybom zvýraznila oči, leskom pretrela pery a vlasy si prehrabla prstami.

„Hmm... mami, vieš čo? Dnes nekúpime tatinkovi čokoládu. Aj on chodí do práce, nech si ju kúpi sám. Takže nevadí, keď prídeme neskôr,“ vyriešila to po svojom. „Noo, ocino by si asi zobral tvoju,“ dôležito zhodnotila možnú situáciu. Pousmiala som sa.

„Ponáhľaj sa, ty môj filozof, lebo inak nezarobím ani na tú tvoju.“

„Keď to nejde tak rýchlo,“ zatvárila sa tak bezradne, že som sa nezdržala smiechu. „Mami, čo je to filozof?“ nezastavil sa všetečný prúd detských otázok.

„Kam bežíš? Práca ti neujde, no nie?“ Práve som sa načahovala za kľučkou na dverách budovy, keď na mňa zavolala Tereza z vedľajšej kancelárie, nenáhlivo kráčajúca po chodníku. Bola nižšej postavy, ale nosila topánky na takých vysokých opätkoch, že si to na prvý pohľad málokto uvedomil. Ja balansujem na šesťcentimetrových, no ona si na desaťcentimetrových vykračuje s takou ľahkosťou a šarmom, ani čo by sa v takých topánkach narodila.

Počkala som na ňu s vedomím, že nie som jediná ne-dochvíľna osoba vo firme. To mi zdvihlo náladu a už spoločne sme zamierili k výťahu.

„Sama zistíš, keď budeš mať dieťa,“ varovala som ju a porozprávala jej o rannej príhode. Z Terezinho výrazu som však usúdila, že nemá potuchy, o čom hovorím, tak som to nerozoberala. Mala dvadsať rokov, hlavu plnú mužov a nezáväzných flirtov.

„Aha,“ bez záujmu utrúsila a uhladila si čiernu kučeru. Potrpela si na tom, aby vždy vyzerala tip-top. Dokonale upravené obočie, pestované nechty, do bronzová opálená pokožka, perfektná postava a oblečenie podľa najnovšej módy.

„Teba čo zdržalo?“