San Diego. Patriarcha rodiny mexických imigrantov Veľký Angel umiera. Nezostáva mu už veľa času, preto sa rozhodne, že jeho posledné narodeniny budú veľkolepé. Do domu zvolá celú veľkú rodinu. Ku každému má osobitý vzťah, s každým prežil jedinečný príbeh. Intenzívna prítomnosť blížiaceho sa konca ľudí zbližuje a otvára. Honosná víkendová oslava života sa tak postupne mení na láskyplnú rozlúčku, na gejzír spomienok, očistu od prísne tajných hriechov i na nečakanú nádielku tajomstiev a prekvapení.

Ukážka z knihy: 

Veľký Angel meškal na pohreb vlastnej matky.

Prehadzoval sa na posteli, nohy sa mu zamotali do prikrývky. Keď si uvedomil, čo sa deje, na bokoch ho už šteklil pot. Slnko bolo vysoko - jas mu prenikal cez viečka. Žeravý ružový svet. Všetci ostatní tam už budú - a onľ Nie. Toto nie je možné. A práve dnes! Hrabal sa z postele.

Mexičania takéto chyby nerobia, povedal si.

Odkedy si vypočul diagnózu, každé ráno mával rovnaké myšlienky. Nastavené ako budík. Ako môže človek, ktorému vypršal čas, opraviť všetko, čo sa pokazilo? A ketľ sa s týmito obavami prebúdzal dnes ráno, prekliaty svetlom, prekliaty časom na všetky možné spôsoby, zradený vlastným vyčerpaným telom a s mysľou plnou zúrivosti, preľakol sa: na jeho posteli sedel otcov duch.

Starec fajčil svoju typickú palmalku. „Vláčiš toho so sebou priveľa,“ povedal mu otec. „Najvyšší čas, aby si sa zobudil a zhodil to z pliec.“

Rozprával po anglicky. Prízvuk mal slabší, ale stále ho bolo počuť v ostrom rrr.

„Es mierda.“

Starec sa premenil na dym, vzniesol sa k stropu v priesvitných kučierkach. „Pozor na ústa,“ povedal Veľký Angel.

Zažmurkal. Rodine slúžil ako budík. Ak spal on, spali všetci. Dokázali vyspávať celé dopoludnie. Jeho syn aj do tretej. Veľký Angel bol slabý, nevládal vyskočiť a spustiť krik.