Ovládnite svoju silu, prejavte svoju sebadôveru a nájdite svoj autentický hlas pre zmysluplný a radostný život. 

Kniha skúma oblasti, na ktoré sa ženy, ale aj celá spoločnosť, musia zamerať, ak chcú byť (a zostať) psychicky silné. Poskytuje premyslené a inteligentné rady, praktické návody a špecifické stratégie, ktoré autorka ilustruje na svojich osobných skúsenostiach, príbehoch svojich pacientov a známych aj neznámych príkladoch žien, ktoré pôsobia v rôznych odvetviach priemyslu a pop-kultúry.

Ukazuje, že zdravé, psychicky silné ženy netrvajú na dokonalosti, neporovnávajú sa s inými ľuďmi, nepovažujú zraniteľnosť za slabosť a nedovoľujú, aby ich pochybnosti o sebe brzdili v dosahovaní vytýčených cieľov. Autorka bestsellerov Amy Morin znova napísala múdru, realistickú a dôležitú knihu, ktorá môže pomôcť každej žene v osobnom rozvoji, a tým zlepšiť nielen jej život, ale aj celú našu spoločnosť.

Ukážka z knihy:

Cara začala s terapiou preto, lebo cítila, že nie je taká šťastná, ako by mala byť. Táto dvadsaťosemročná zdravotná sestra milovala prácu v nemocnici na pediatrickom oddelení. So svojím priateľom už bola vyše roka a bola presvedčená, že je to „ten pravý“. Mala skvelý vzťah s rodičmi aj so starším bratom a mala kopu priateľov.

Finančne sa jej darilo vďaka domu, ktorý zdedila po svojej starej mame. Keďže nemusela platiť nájom ani hypotéku, rýchlo splatila aj študentskú pôžičku.

Napriek tomu, že mala všetko, po čom túžila, nebola spokojná, a preto ju trápil pocit viny a cítila sa nevďačná. Bála sa, že svojou nespokojnosťou ubližuje rodičom, ktorí urobili všetko pre to, aby mala všetky podmienky na skvelý život.

„Viem, že väčšina ľudí by dala čokoľvek za to, aby mala taký život ako ja. Jednoducho nerozumiem, prečo nie som šťastná," povedala.

Strávili sme niekoľko týždňov rozhovormi o jej nespokojnosti a o nesúlade medzi tým, ako sa cítila, a tým, ako by sa mala cítiť podľa svojich predstáv. Bola presvedčená, že jej priatelia sú šťastnejší než ona a myslela si, že asi niečo robí zle.

Keď sa rozprávala s vydatou priateľkou s dvomi deťmi, v duchu sa pýtala, či jej vlastný život postupuje tak rýchlo, ako by mal. Keď trávila čas s inou priateľkou, ktorá venovala všetok voľný čas cvičeniu, Cara mala pocit, že je popri nej ako „neforemný hroch“.

„Niekedy si myslím, že by som sa mala spriateliť s nejakými skutočne nešťastnými ľuďmi, aby som sa pri nich cítila lepšie,“ povedala zo žartu. Aj keď to bola jedna z možností, asi by jej veľmi nepomohla.

Ak si bude myslieť, že by mala byť šťastnejšia, nebude sa tešiť zo života. Na to, aby sa mohla zbaviť tohto pocitu, musela prestať porovnávať úroveň svojho šťastia s úrovňou šťastia, ktorú podľa nej dosiahli jej priatelia.

Ak sa chcela cítiť spokojná, musela sa začať zameriavať na vlastné ciele. Urobiť si zo života súťaž o šťastie malo presne opačný účinok.

Moja práca s Carou sa zameriavala na preformulovanie jej myslenia. Keď si pomyslela: „Moja priateľka má lepší život než ja“, mala si pripomenúť: „Moja priateľka má iný život ako ja, nie však lepši ani horší. Jednoducho iný."

Cara musela akceptovať aj to, že jej priatelia môžu byť niekedy šťastnejší ako ona. V živote sme raz hore, raz dole a myslieť si, že ide o nejakú súťaž o to, kto bude najšťastnejší, nám nikdy neprinesie pocit vnútorného pokoja.

Keď si Cara začala viac uvedomovať svoje pocity a snažila sa preformulovať svoje myšlienky, prišla na to, že nemusí byť taká šťastná, ako jej priatelia, aby mohla prežívať skvelý život. Na jednom z posledných sedení mi povedala: „Namiesto toho, aby som porovnávala svoje šťastie so životom svojich priateľov, učím sa tešiť s nimi, keď so mnou zdieľajú svoje nadšenie a radosť. Pomáha mi to cítiť sa spokojnejšia aj so svojím životom.“