Hľadať

 Nákupný košík je prázdny.

Nakúpte za 49,00 € a máte dopravu ZDARMA
Prihlásenie
Zabudli ste heslo?

Ešte nemáte účet? Zaregistrujte sa. Registráciou získate:

  nákup bez nutnosti vypĺňania údajov
  prehľad o stave objednávok
  vernostný program

Registrácia
02 / 44 633 762
Kategórie
  Knihy beletria Beletria Ostatné romány, poviedky a novely

Nájdi si ma

od André Aciman z vydavateľstva Slovart dot január, 2020

12,95 € 10,21 €
Zľava: 21%

Nájdi si ma

od André Aciman z vydavateľstva Slovart dot január, 2020

Autor: André Aciman
Vydavateľstvo: Slovart
Rok vydania: január, 2020
EAN: 9788055642109
Počet strán: 224
Typ tovaru: tvrdá s prebalom
Jazyk: sk
Rozmery: 130 x 210 mm
Tovar posielame do 3 pracovných dní
Objednajte dnes do 12:30 a tovar pravdepodobne odošleme v piatok 10.7.2020
Bežná cena 12,95 €
Zľava: 21%
Naša cena 10,21 €

Viac o knihe Nájdi si ma (André Aciman)

André Anciman je majstrom jemnocitu, intímnych detailov a citových nuáns, čo sú podstatou vášne. Autor svetoznámeho bestsellera Daj mi tvoje meno sa v tejto knihe k svojim zložitým a podmanivým postavám vracia niekoľko desaťročí po tom, čo sa zoznámili. V románe Nájdi si ma Aciman predstavuje Eliovho otca Samuela, ktorý cestuje z Florencie do Ríma, aby navštívil syna, nadaného klaviristu. Náhodné stretnutie s krásnou mladou ženou vo vlaku mu však navždy zmení život. Elio sa onedlho presťahuje do Paríža, prežije tam ľúbostný vzťah, a Oliver, teraz vysokoškolský profesor, ktorý žije s rodinou v Novom Anglicku, zrazu uvažuje o ceste späť za Atlantik.

 

Ukážka z knihy:


Prečo taká zachmúrená?

Díval som sa, ako nastupuje na stanici vo Florencii. Keď bola vo vozni, odsunula posuvné sklené dvere, rozhliadla sa a pohodila batoh na prázdne sedadlo k môjmu. Zhodila si koženú bundu, odložila rozčítaný anglický paperback, nervózne na priehradku batožiny vyložila bielu škatuľu a zlostne sa hodila na sedadlo uhlopriečne odo mňa. Pripomínala človeka, ktorý sa chvíľu pred nasadnutím do krvi s niekým pohádal a ešte pení nad jedovatými slovami, ktoré buď ona, alebo niekto iný vyslovil na záver. Jej psík, ktorého zadržiavala medzi členkami, držiac červenú koženú vôdzku obkrútenú okolo päste, sa zdal rovnako popudený ako ona. „Buona, dobré dievča,“ povedala konečne v nádeji, že psíka upokojí. „Buona“ zopakovala, keď sa psík stále mrvil a chcel sa vykrútiť zo zovretia. Jeho prítomnosť mi šla na nervy a podvedome som odmietol roztiahnuť nohy alebo sa pomknúť, aby som mu urobil miesto. Ona však nebrala na vedomie mňa ani reč môjho tela. Namiesto toho pošmátrala rukou v batohu, vytiahla tenké plastové vrecko, vybrala z neho dve drobné pochúťky pre psa v tvare kosti, uložila si ich na dlaň a dívala sa, ako ich psík zlizol. „Brava.“ Keď sa na chvíľu upokojil, trocha sa nadvihla, aby si upravila sukňu, zo dva razy sa na sedadle pomlela a potom upadla do akejsi rozčúlenej apatie, ľahostajne pozorujúc Florenciu, keď vlak vychádzal zo stanice Santa Maria Novella. Ešte vždy z nej sálal hnev a mimovoľne, zrejme si to ani neuvedomovala, raz a potom ešte raz pokrútila hlavou, v duchu asi preklínajúc toho, s kým sa pred nastúpením hádala. Tvárila sa tak bezútešne, neprítomné hľadiac na moju otvorenú knihu, že ma nutkalo niečo povedať len preto, aby som rozptýlil to, čo nieslo všetky znaky búrky, chystajúcej sa prepuknúť v našom malom kútiku na samom konci vozňa. Potom som si to rozmyslel. Lepšie bude nechať ju tak a ďalej si čítať. Keď som však zachytil jej pohľad, nedalo mi a nadhodil som: „Prečo taká zachmúrená?“

Vzápätí mi zišlo na um, ako nevhodne musí vyznieť taká otázka niekomu celkom neznámemu vo vlaku, navyše keď sa ten niekto tvári, že pri najmenšom podnete vybuchne. Ona však na mňa len uprela zmätený pohľad a nevraživý záblesk v očiach bol predzvesťou slov, ktorými sa ma chystala uzemniť a vykázať do patričných medzí. Hľaď si svojho, dedo! Alebo: Čo ty s tým máš? Alebo sa nepekne zatvári a zničujúco odsekne: Kretén!

„Nie, nie som zachmúrená, iba rozmýšľam,“ vysvetlila.

Jej mierny, takmer ľútostivý tón ma tak zaskočil, že mi to vzalo reč ešte väčšmi, než keby mi bola šprihla „páľ do riti“.

„Pri rozmýšľaní možno vyzerám zachmúrená.“

„Takže sú to príjemné myšlienky?“

„Nie, príjemné nie sú,“ pripustila.

Bez slova som sa usmial, už ľutujúc svoje povrchné, blahosklonné vtipkovanie.

„Ale keď sa to tak vezme, možno sú zachmúrené,“ priznala s tlmeným smiechom.

Ospravedlnil som sa za svoju netaktnosť.

„Netreba,“ povedala, bežiac pohľadom po krajine za oknom. Spýtal som sa, či je Američanka. Je. „Aj ja,“ povedal som. „Spoznala som to podľa vášho prízvuku,“ dodala s úsmevom. Vysvetlil som, že žijem v Taliansku takmer tridsať rokov, ale ani za svet sa toho prízvuku neviem zbaviť. Na moju otázku odvetila, že sa usadila s rodičmi v Taliansku, keď mala dvanásť rokov.

Obaja sme cestovali do Ríma. „Za prácou?“ spýtal som sa.

„Nie, nie za prácou. Za otcom. Nie je na tom dobre.“ Uprela na mňa pohľad. „Asi to vysvetľuje tú zachmúrenosť.“

„Je to vážne?“

„Áno, je.“

„To je mi ľúto,“ povedal som.

Mykla plecami. „Taký je život.“

5,0 z 5 (1x)

Recenzie

Zatvoriť
Andrej K. 22. január 2020
Jejich moře

Naposledy prezerané Zrušiť históriu

Nájdi si ma (André Aciman)