Cecília má dokonalý život. On v ňom nemá miesto. 

Ako ďaleko by ste boli ochotní zájsť, aby ste neprišli o všetko? Túto otázku kladie napínavý psychologický triler zasadený do tajomného škandinávskeho prostredia.

Cecilia Wilborgová má všetko – milujúceho manžela, dve krásne dcéry a závideniahodný dom v bohatom nórskom mestečku Sandefjord – a všemožne sa snaží, aby to tak ostalo. Možno až príliš. Jej dokonalý život zrazu naruší neznámy chlapec, ktorého rodičia zabudli vyzdvihnúť po hodine plávania. Cecilia neochotne súhlasí, že ho odvezie domov. Na jeho adrese však nájde iba prázdny, opustený dom...

Ukážka z knihy:

UTOROK, ZOBUDÍM SA PODRÁŽDENÁ. Ak mám byť úprimná, stáva sa mi to často, ale dnes je to horšie ako inokedy. Najmä preto, lebo sa budím sama - Johan išiel už po tretíkrát tento mesiac do Londýna - a potom preto, lebo je október a takmer do deviatej bude tma. S nevôľou vyleziem z postele, chvíľu stojím pri okne a hľadím na prístav. Ešte nie je ani sedem, ale na opačnej strane zálivu sa už dlhý rad áut pomaly posúva k diaľnici. Od vody v prístave sa z hrozivo tenučkej vrstvy ľadu matne odráža mesačný svit. Zdola počujem, že moje dcéry sa už začali hádať. Letmo pozriem na mobil -plno správ a zmeškaných hovorov, ale teraz sa nimi nedokážem zaoberať. Popri všetkom, čo sa deje, som sa minulý týždeň ledva dostala do kancelárie, ale dnes tam zájdem.

Niekoľkokrát sa prehnane zhlboka nadýchnem, nespúšťam pohľad z mesiaca - stále je vysoko; tajomstvo, ako zvládať stres, vraj spočíva v tom, že si máme uvedomovať prítomný okamih. Snažím sa vidieť Sandefjord taký, aký býva v lete, vtedy je naozaj radosť stáť pri okne a pozorovať pokojný, idylický vnútorný prístav plný motorových člnov v jasnom svetle neskorého popoludnia. Slnko tu svieti častejšie než na iných miestach v Nórsku, no musím povedať, že zimy tu bývajú výnimočne sychravé a pochmúrne. Podľa predpovede môžeme dnes popoludní očakávať ďalší prudký lejak, ale zatiaľ je chladno a jasno. Ešte zopár ráz sa zhlboka nadýchnem, duševne sa pripravím na to, čo ma dnes čaká. Každý má zrejme raz za čas pocit, že sa naňho rúca celý svet.

V mojom svete je utorok mizerný deň. Najmä teraz, keď sa od nás Marialuz rozhodla odísť v polovici obdobia, na ktoré sme boli dohodnutí, a ja som ostala bez opatrovateľky. S takýmito ľuďmi je to ani z voza, ani na voz. Nie som práve uveličená, že mám doma niekoho cudzieho, ale určite mi nevyhovuje, ak musím byť na všetko sama. To sa jednoducho nedá. Hlavne v utorok, keď sa obe dievčatá presúvajú na mimoškolské aktivity každá na opačnej strane mesta. Nicoline chodí na piatu na balet a Hermine o šiestej na plávanie. Nicoline končí o pol siedmej, musím ísť do mesta po ňu, zoberiem ju na plaváreň, sedíme tam na škaredých plastových stoličkách a do štvrť na osem sa dívame, ako sa malé deti čľapkajú vo vode. Nicoline mrnčí celú polhodinu, prestane, len ak jej dám svoj mobil, aby mohla pozerať videá, ako si spraviť mejkap, a kúpim jej k tomu nejakú sladkosť, pravdaže, vždy to spravím.

Dnes večer som mimoriadne vystresovaná a podráždená, lebo v práci sa všeličo nevyvíjalo celkom podľa plánu. Pre svojich klientov by som urobila doslova prvé aj posledné, no aj tak si nájdu dôvod na sťažnosti. Angela Salomonsenová dnes mala obrovskú drzosť, poslala mi mail, v ktorom tvrdí, že tie ručne šité fialové hodvábne vankúše, čo som pre ňu objednala z Lyonu, vyzerajú vo svetle jej zimnej záhrady ako bledosivé, a požiadala ma, nech jej okamžite zavolám, aby sme to mohli prediskutovať.