Minulosť neodpúšťa. Kostrový nález na odľahlom mieste rozbehne vyšetrovanie, ktoré zavedie skupinu detektívov okolo čerstvo povýšeného komisára Petra Ledeckého ďaleko do minulosti. Iné storočie, iný režim aj iná polícia? Mohol niekto zavraždiť vraha, ktorý navyše mal byť v emigrácii? Proti prúdu času sa snažia hľadať odpovede na otázky, ktoré sa im postupne vynárajú na stole. Problémom je, že pamätníkov z čias Verejnej bezpečnosti je žalostne málo a potrebné spisy je ťažké nájsť. Ale je vôbec potrebné vyšetrovať už premlčanú vraždu? Prednosť má a musí mať aktuálny prípad beštiálne ubodanej mladej dievčiny. Až po jeho expresnom vyriešení sa môžu detektívi znova ponoriť do minulosti. Musia sa spoliehať na kusé informácie, ale našťastie môžu využiť modernú vedu. Okrem ľudí vedia prehovoriť aj veci - starý ohmataný zápisník dávno mŕtvej ženy, zažltnuté čiernobiele fotografie a nakoniec aj historická vražedná zbraň. Tiene minulosti sa dotknú aj živých, čo z premlčaného pomníka spraví aktuálny prípad. Lenže tým sa prekvapenia nekončia, svoje tajomstvo vydajú aj archívne dokumenty. Stará pravda o božích mlynoch dostane nový rozmer a z lovca sa stáva štvaná zver.

Tiene minulosti sú štvrtou knihou Václava Neuera a voľne nadväzujú na jeho predchádzajúce tituly Krkavčí súd, Vražda s pridanou hodnotou a Nenapravený omyl. Na pozadí fiktívneho príbehu predstavuje autor každodennú prácu kriminalistov vrátane autentických policajných postupov spojených s využívaním modernej vedy. Detektívi nie sú stroje, sú to živí ludia so svojimi problémami, s trápeniami, túžbami a so snami, len na rozdiel od nás ostatných niekedy reálne riskujú život.

Ukážka z knihy: 

Čerstvo povýšený komisár Peter Ledecký sa do pondelkového rána prebudil o sedem minút skôr, ako mu na nočnom stolíku stihol zazvoniť budík. Keby v robote nosil uniformu, jeho novej hodnosti by prislúchali výložky majora. Ani novozískaná pomyselná hviezdička však na jeho vstávaní nič nezmenila. Tak, ako bol, ešte celý skrehnutý, bosý, len v trenírkach a tielku prešiel do kuchyne. Postavil na sporák plechový kastrólik, a kým voda zovrela, vyšiel cez terasu do záhrady. Svietilo slnko. Nie silno, ale príjemne. Na nebi nebolo ani mráčika a trávnik, ktorý predvčerom prvýkrát v tomto roku pokosil, bol ešte zmáčaný rosou. Zhlboka nasal vlhký svieži vzduch. Napriek tomu, že sa mu práve skončila dovolenka, potešil sa, že ho čaká pekný jarný deň.

Kávu si vypil na terase. Obyčajnú zalievanú s dvoma lyžičkami cukru. Kávovar, ktorý pred časom dostal ako dar od Hany, nepoužíval. Nezvykol si naň. Azda len povinná úcta k darkyni mu bránila odložiť ho niekam na povalu medzi ostatné nepotrebné krámy. Len preto dosiar ďalej zavadzal na kuchynskej linke.

Postojačky vyfajčil dve cigarety. Až polom zamieril do kúpeľne. S istou dávkou uspokojenia pozrel na svoju tvár v zrkadle. Ťahalo mu na päťdesiatku, no dnes mal výnimočne pocit, že po dlhšom čase vyzerá opäť zdravo a energicky.