„Viem, že si ho milovala. A viem, že by si urobila čokoľvek, aby sa vrátil. No už niet čo.“

Študentke medicíny Charlotte unesú syna Lucasa. Stačila chvíľka nepozornosti v parku. Po desiatich rokoch je z Charlotte pneumologička, má posttraumatickú stresovú poruchu a nedokáže pracovať s deťmi.
Porter je otec malého Travisa. Chlapček má silnú astmu a chradne. Keďže Charlotte má povesť odborníčky, zúfalý otec chce, aby syna liečila ona. Charlotte je však neoblomná a žiadnych detských pacientov neprijíma.
Na pikniku, ktorý každoročne organizuje Charlottin kolega pre klientov, si Porter padne do oka s príťažlivou, dosť rezervovanou tmavovláskou. Vtedy ešte netuší, že sa zahľadel do Charlotte. Vrhnú sa do vášnivého ľúbostného vzťahu. Obaja sú poznačení tragédiami z minulosti a Porter sa trpezlivo snaží preniknúť pod Charlottin pancier. Stále sa však neodváži požiadať ju, aby Travisa liečila. Vie, že by Charlotte stratil. Mladá lekárka sa ani po toľkých rokoch so synovou stratou nezmierila. Stále verí, že raz sa Lucas nájde.
Najtemnejší úsvit je prvou časťou strhujúceho, iskrivého dvojdielneho románu pre ženy od bestsellerovej autorky.

Z anglického originálu The Darkest Sunrise (CreateSpace Independent Publishing Platform, USA 2017) preložila Veronika Bali.

ZUZANA JURIGOVÁ KAPRÁLIKOVÁ číta z knihy NAJTEMNEJŠÍ ÚSVIT:

Ukážka z knihy:

PROLÓG

CHARLOTTE

Búchaj, trieskaj z plných síl, slovami ma nezraníš.

Ktokoľvek vymyslel túto frázu, bol hnusný klamár. Slová sú často najostrejšie zbrane a dokážu spustiť najsilnejšie emócie, akých je človek vôbec schopný.

„Ste tehotná," neboli slová, ktoré som ako študentka prvého ročníka medicíny chcela počuť.

Áno, bola som oboznámená s tým, ako celý rozmnožovací proces funguje, no alkoholová známosť na jednu noc s mužom, ktorého som poznala presne jednu hodinu, sa nemala skončiť prasknutým kondómom a mojím tehotenstvom.

„Je to chlapček," povedala doktorka, keď mi o deväť mesiacov neskôr položila to zakrvavené prenádherné čudo na hruď.

Nebola som si istá, či sa jeho klokotavý nárek dal považovať za slovo, no ten zvuk mi zmenil celý život. Stačil jeden pohľad do tých sivých, rozostrených očí, a nebola som viac neochotná žena, ktorej sa narodilo dieťa. Bola som matka na všetkých úrovniach.

Srdce. Duša. Naveky.

„Lucas," zašepkala som chlapčekovi, každému z jeho 3 232 gramov, ktoré som držala v náručí, a ktorý bol len môj. Každou bunkou svojej bytosti som cítila, že ho budem navždy ochraňovať, že neexistuje nič, čo by som pre neho neurobila. No ako som zistila v nasledujúcich rokoch, boli veci, ktoré som nemohla ovplyvniť.

„Váš synček bude potrebovať transplantáciu srdca," povedal mi doktor, keď sme po dlhej noci strávenej na pohotovosti netrpezlivo sedeli u kardiológa. V tej chvíli som chcela dať Lucasovi svoje, pretože tie slová mi srdce vyrvali priamo z hrude. Dobre som vedela, že nie každé dieťa je dokonale zdravé. Ale on bol moje dieťa. Vyrástol v mojom vnútri, zo zhluku deliacich sa buniek až na tohto výnimočného, drobného človiečika, ktorý si jedného dňa bude raziť vlastnú cestu bláznivým svetom.

Desať prstov na rukách, desať na nohách. Havranie vlasy po mne. Jamky v lícach po otcovi. To dieťa sa zmenilo z čohosi, čo som nikdy nechcela, na to jediné, čo som v živote potrebovala. Odmietala som sa zmieriť s tým, že by mohol byť chorý.

Keď doktor odišiel, Brady na mňa pozeral cez izbu, náš syn zabalený v jeho náručí, a omráčil ma ďalšími slovami.

„Dajú ho do poriadku, pravda?"

No moja odpoveď ma ranila najhlbšie.

„Nie."

Vedela som priveľa o Lucasovej diagnóze na to, aby som verila, že ho niekto dá do poriadku. Jedného dňa, pravdepodobne ešte pred osemnástymi narodeninami, jeho slabé srdce vypovie službu a ja budem nútená sledovať, ako jediný dôvod, pre ktorý žijem, bude bojovať o svoj život.