Ukážka z knihy:

Pred dvoma dňami

SOFIE LEANDEROVÁ sedela v čakárni ultrazvukovej ambulancie nemocnice Sôdersjukhuset a listovala v obchytkanom časopise My rodičia, kde jedna stránka za druhou prezentovala krásne, šťastné mamičky a oteckov. Nechcela nič viac než byť jednou z nich. No po všetkých tých neúčinných kúrach Pergotimom začínala pochybovať, že vôbec niekedy naštartuje produkciu svojich vajíčok.

Toto bola jej posledná šanca. Ak sa ukáže, že ani tentoraz liek nezabral, nebude mať na výber a vzdá to.

Jej muž to už urobil. On, čo sľúbil, že bude po jej boku, len čo ho bude potrebovať. Znova zapla mobil a čítala jeho správu. Niečo mi do toho prišlo. Žiaľ, nestíham. Akoby išlo o nákup, liter mlieka cestou z práce. Nestála mu ani len za „veľa šťastia“.

Pred troma rokmi, keď sa presťahovali do Švédska, dúfala, že to bude impulz pre opätovné vzplanutie ich citov. Hlavne preto, lebo si vzal jej priezvisko. Považovala to za vyznanie lásky. Dôkaz toho, že nech sa stane čokoľvek, vždy budú dvaja. Teraz už o tom pochybovala. Nemohla sa zbaviť pocitu, že sa od seba čoraz väčšmi vzďaľujú. Snažila sa hovoriť o tom, no bol totálne nechápavý a tvrdošijne ju uisťoval o svojej láske. Hoci mu to videla na očiach. Lepšie povedané, zbadala to v jeho uhýbavom pohľade.

Jemu, čo jej voľakedy zachránil život, do toho niečo prišlo a sotva sa pozrie jej smerom. Chcela mu zavolať a hovoriť s ním otvorene. Opýtať sa, či ju prestal milovať. Či stretol inú. No neodvážila sa. Navyše bola presvedčená, že by jej to aj tak nezdvihol. V práci jej takmer nikdy nedvíhal. Zvlášť nie teraz, keď bol uprostred nového projektu. Nie, jej jedinou šancou je pozitívna správa od lekára.