Druhý román Jany Pronskej, jednej z našich najúspešnejších autoriek, ktorá má na svojom konte už pätnásť kníh, vychádza v novom šate. Krásna dcéra maurského emira Soraya sa ukrýva v kláštore pred dôstojníkom inkvizície De Vascadom. Až vďaka vyslancovi frnacúzskeho kráľa sa jej otcovi podarí získať slobodu a pre dcéru ochranu pred nemilosrdným inkvizítorom. Ani mladý vyslanec však nie je odolný voči intrigám a jeho pochybnosti o nevine Soraye, s ktorou sa oženil, narastajú.

Nasledujúce búrlivé udalosti napokon rozptýlia všetky podozrenia a de Brémmy sa po druhý raz ponáhľa zachrániť svoju lásku...

Ukážka z knihy:

Stála v kúte ošarpanej kuchyne a v očiach mala hrôzu. Pomaly sa zviezla na zem a schúlená do klbka, nevnímala nič, iba bolesť a strach. Tá bolesť bola neopísateľná, zvierala jej hruď ako katova košeľa.

Nechcela nič vidieť, nechcela nič počuť. Bože, ako veľmi túžila zomrieť...

„Soraya!" šuchtavý dupot drevákov sa valil smerom k nej, „Soraya!"

Stará pestúnka došla k dievčine a láskavými dlaňami ju zodvihla zo zeme. V očiach ju pálili slzy bezmocnosti a hnevu. Jej stará, vráskavá, no inokedy milá a nežná tvár rozprávkových babičiek bola teraz scvrknutá na nepoznanie. Zlosť a hnev v nej bublali ako para pod pokrievkou.

A predsa sa pokúsila ovládnuť, už len kvôli dievčaťu, ktoré sa na ňu dívalo spola pomätené.

„Poď, dievča, musíme okamžite ujsť!" povedala rázne.

Rýchlo sa zvrtla a už aj balila do batôžka tých zopár obdra-tých hábov a niekoľko relikvií. Do organizovania úteku sa pustila s rozhodnosťou mladice. Keď bola hotová, zdrapila dievča za ruku a spolu vybehli z chyže.

Naokolo bolo ticho, ale starena vedela, že onedlho dedinčanom dôjde, že po bosorke, ktorú práve upálili, zostala dcéra... Soraya...

Dve utečenky bežali popri potoku smerom k lesu.

Hora ich na čas ochráni. Pestúnka v nej poznala každý strom, každú rastlinku. A poznala aj malú jaskyňu, v ktorej sa občas schovala pred dažďom, keď zbierala byliny pre svoju paniu.

Tam budú v bezpečí, aspoň zatiaľ, na chvíľu...

Oheň veselo blkotal, nestaral sa o to, čo prežívajú dve osamelé duše uprostred vrchov, schúlené jedna k druhej.