Charlie Laird žije život snov. Býva v tajomnom zámku s bránou do Podsvetia, plného priateľských nočných môr. A navyše sa mu práve začínajú letné prázdniny. Nemôže sa však zbaviť pocitu, že sa deje niečo čudné. Slávne herbárium jeho nevlastnej mamy odrazu zíva prázdnotou a zákazníci si chodia po bylinkové odvary do vedľajšieho mestečka! A ešte horšie je, že po uliciach toho mestečka sa ponevierajú čudné existencie, ktoré vyzerajú ako živé mŕtvoly. Zdá sa, že vo vzduchu visí poriadny malér...

Ukážka z knihy:

Ex nihilo nihil fit

(Z ničoho nič nevzniká)
Vincent pracoval takmer pätnásť rokov na rovnakom mieste v tej istej pracovnej pozícii a jeho šatník sa nápadne podobal šatníku jeho otca. Nebol v tom úmysel, len jeho neoblomná ľahostajnosť a nekonkrétny vzťah k móde a k odievaniu. Považoval sa za šťastného človeka, ktorému život poskytoval stabilitu a viac-menej prebiehal, tak ako si to naplánoval, a ani žiadne výrazné udalosti mu doteraz neskomplikovali jeho ustálený spôsob života. Až dnes ráno. Vstal v rovnakom čase ako zvyčajne, posteľ nechal rozostlanú, pretože prichádzal z práce domov v čase, keď si už opäť mohol bez výčitiek svedomia ľahnúť, a naboso vykročil do kuchyne, kde zautomatizovanými pohybmi postavil na stôl šálku na svoju každodennú rannú kávu. Trpezlivo čakal, kým v kanvici zovrie voda. Rád sa díval, keď sa v bode varu začali tvoriť bubliny poskakujúce vo vlastnom vodnom svete, ale dnes sa zapozeral akosi inak a kávu si nezalial. Zostal nepohnuto stáť a jeho zrak sa zapichol tam, kde blednú sny a odhodlanie sa stráca v stereotype, kde človek na chvíľu začne pochybovať o sebe samom a začne si klásť otázky, na ktoré si netrúfa odpovedať. Vincent vyhorel ako suchá tráva v horúci letný deň. 

Dlho sa díval na kvapky vody stekajúce po stenách kanvice a až chlad, plaziaci sa od chodidiel po nohách až ku krčnej chrbtici, ho prebral z nečakanej strnulosti. Vincent si na okamih myslel, že jeho nehybnosť je trvalá a veľmi opatrne si sadal na najbližšiu stoličku. Cítil sa ako kvapka v mori, ktorú každú chvíľu pohlti oceán a stratí sa v anonymite biliónov iných kvapiek. Vedieť, čo sa stane, a nemôcť tomu zabrániť, je desivé a zároveň myseľ oslobodzujúce. Nechcel sa dostať v prúde do hlbín oceánov, chcel inam, ale nevládal sa brániť. Cítil tlak unášajúceho morského prúdu a odrazu mu prišlo nevoľno. Nečakane ho naplo a vyvracal sa rovno na kuchynský stôl. Akoby mu bolo zle zo seba samého. Plytko dýchal a vedome sa nepozeral na vlastné vývratky. Vedel, že by ho opäť naplo. Až v tejto chvíli dokázal oceniť matkinu nutkavú potrebu dať v jeho kuchyni na stôl obrusy a meniť ich nielen, keď sú špinavé, ale aj tematicky, s každým ročným obdobím. Zhrnul okraje obrusu a vtlačil ho do nádoby na smeti. Mysľou mu prebehla myšlienka, do ktorého /.berného kontajnera asi patrí takýto odpad. Bioodpad? Použitý textil? Odpad. Vošiel do kúpeľne, osprchoval sa a malátny odišiel do práce. Možno iba preto, že to robil posledných pätnásť rokov. A možno ho k tomu donútil vytrénovaný zmysel pre povinnosť. V tej chvíli nad tým nepremýšľal. Vlastne nepremýšľal nad ničím. Proste len prišiel do práce. Pracoval ako jeden z troch zverolekárov na vyhľadávanej klinike, ktorú vlastnil Dušan, spolužiak z vysokej školy. Vzájomne si vyhovovali, pretože Vincentova pracovitosť a priateľský vzťah k zvieratám aj k ich majiteľom dopĺňali šéfovu schopnosť zohnať, vybaviť a zariadiť. Dušan sa skúmavo pozrel do Vincentovej tváre a to, čo videl, ho znepokojilo. Inokedy usmiaty Vincent dnes pôsobil ako duch. Priesvitný, s poslednými zvyškami energie.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa Dušan, ale zároveň sa odpovede obával. Videl ju totiž na jeho tvári.

„Vlastne ani neviem,“ úprimne odpovedal Vincent, zviezol sa na stoličku a zapichol pohľad do neurčitého bodu na stene.