Správa o mojom otcovi

„Verili mnohí, ale pre kariéru gestapáka sa rozhodlo len málo ľudí. Prečo práve on?“

„Zdedil som po ňom niečo? Nesiem v sebe kus z neho?“ pýta sa spisovateľ a reportér Martin Pollack pri pohľade na fotografiu svojho otca v uniforme SS. Je nenávisť dedičná? A ako sa postaviť temnej minulosti svojich vlastných predkov? S desivým dedičstvom nacizmu sa nedokážu vyrovnať celé krajiny. Ako sa s ním teda má vysporiadať jeden človek, keď zistí, že jeho otec má na rukách krv stoviek nevinných ľudí?

Martin Pollack, autor obľúbenej knihy Americký cisár, prichádza s mimoriadne osobným a o to dôležitejším príbehom – s príbehom vlastnej rodiny. V knihe Smrť v bunkri pátra po nacistickej minulosti svojich predkov, no predovšetkým biologického otca, vysokého predstaviteľa nacistickej SS, ktorý po potlačení SNP operoval a vraždil aj na území Slovenska.

Martin Pollack rekonštruuje jeho život, aby lepšie spoznal a pochopil aj samého seba. Prijať minulosť i všetky jej hriechy – to je možno najlepší spôsob, ako sa vyrovnať s temnými dejinami svojej rodiny. A je to možno aj dobrý recept pre celú spoločnosť. Kniha Martina Pollacka Smrť v bunkri vychádza vo vynikajúcom preklade Michala Hvoreckého.

Ukážka z knihy

1.

Na jar roku 2003 som spolu s manželkou odcestoval do Južného Tirolska, do Brennerského priesmyku. Hľadal som bunker, v ktorom pred päťdesiatimi šiestimi rokmi našli môjho mŕtveho, zastreleného otca. Chcel som lepšie pochopiť okolnosti jeho smrti a porozumieť dôvodom, ktoré ho do tejto spolkovej krajiny priviedli. Pátranie som roky odkladal, možno aj z podvedomého strachu, že pri rešerši naďabím na skutočnosti, ktoré prekonajú moje najhoršie predtuchy. Od začiatku som si totiž jasne uvedomoval, že krutá smrť znamenala koniec života, v ktorom násilie zohralo významnú úlohu.
V kaviarni na námestí v Gossensassi (po taliansky Colle Isarco) sme si dohodli stretnutie s mužom, ktorý prisľúbil, že nám bunker pomôže nájsť. Umelec Peter Kaser skúma okrem iného talianske obranné opevnenia v brennerskom pohraničí. Jeden z bývalých bunkrov dokonca premenil na kultúrne centrum a organizuje v ňom rozličné performancie či inštalácie. Prezradil nám, že na talianskej strane Brenneru stojí až päťdesiat takýchto bunkrov a pevností, ktoré dal v rokoch 1936 až 1942 vybudovať Mussolini: Sbarramento di Brennero, Brennerská hrádza na obranu pred Rakúskom a Nemeckom. Z vojenského hľadiska zostali napokon tieto opevnenia bez využitia. Domáci, ktorých sme sa opýtali, si na mŕtveho z bunkra pamätali, pretože o prípade sa kedysi veľa hovorilo. Nikto však nevedel, kde presne sa zločin odohral. V oblasti sa nachádza množstvo bunkrov, hovorili ľudia, a stalo sa to už tak dávno!

--

„Môj otec pôsobil na Slovensku ako vysokopostavený člen gestapa. Veľmi tragické pre mňa zároveň bolo, že keď som si robil výskum, zistil som, že bol aj v Poľsku. Mám k tej krajine veľmi blízko, študoval som tam. Bol členom vražedného komanda Einsatzgruppen. Pôsobil v Bialystoku v roku 1943, bol aj vo Varšave počas povstania, potom ho poslali na Slovensko, kde bojoval proti partizánom počas SNP a lovil skrývajúcich sa Židov v horách. To robil. Pohyboval sa v okolí Ružomberka, okolo Donovál. Taktiež som tam vyrazil a našiel množstvo materiálov. Môj otec bol dobrý alpinista, rád lozil a lyžoval. Preňho bola tá misia ideálna. Otec bol na zozname vojnových zločincov. Vychovávali ma aj jeho rodičia, moji starí rodičia. Všetci v rodine boli nacisti. Napríklad moja teta, manželka mladšieho brata môjho otca. Má stoštyri rokov a stále je nacistka.”

Martin Pollack v rozhovore pre Denník N.