Lesníka Petra Wohllebena dennodenne obklopujú nielen stromy, ale aj iní obyvatelia lesa, ktorí sa pohybujú v tmavej húštine a v mohutných korunách. To mu umožňuje pozorovať ich z bezprostrednej blízkosti a dospieť k zaujímavým záverom: duševný život králikov a ryšaviek, jeleňov a diviakov, drozdov a sýkoriek je omnoho bohatší, ako by sme si mysleli. Súcitia so svojimi súkmeňovcami, akceptujú sociálnu hierarchiu vo svojom spoločenstve, milujú aj smútia a namiesto toho, aby inštinktívne ušli, odvážne čelia hroziacemu nebezpečenstvu. Zvieratá sa vedia aj dobre zabaviť: napríklad vrany sa očividne s radostným nadšením šmýkajú po streche. Wohlleben odhaľuje silné emocionálne procesy aj u našich domácich a úžitkových zvierat. Rozpráva o svojej kobylke Bridgi, ktorá sa zahanbene odvracia, keď sa zachovala neprístojne, a opisuje, ako jeho prešibaný kohút Fridolin prekabáti celý slepačí kŕdeľ, aby dosiahol svoje.

Peter Wohlleben čerpá nielen zo svojich dlhoročných skúseností lesníka, ale opiera sa aj o najnovšie vedecké poznatky. Jeho kniha plná informácií a prekvapení nám umožní, aby sme hľadeli na zvieratá v lese, na lúke, doma a na dvore novým chápavým pohľadom.

Ukážka z knihy:

Predslov

Kohúty, ktoré klamú sliepky? Smútiace lane? Kone, čo sa hanbia? Pred niekoľkými rokmi by sa také čosi pokladalo za fantáziu, zidealizované predstavy milovníkov zvierat, ktorí túžia po ešte tesnejšom spojení so svojimi chránencami. Ani ja som nebol výnimkou, lebo zvieratá ma sprevádzajú po celý život. Či to bolo kuriatko u rodičov, čo si ma zvolilo za mamu, alebo kozy v našej horárni, ktoré nám veselým mekotaním spestrovali všedné dni, prípadne lesná zver, ktorú stretávam na každodenných pochôdzkach po revíri: vždy znovu sa v duchu spytujem, čo sa im asi odohráva v hlavách. Naozaj platí, čo donedávna tvrdila veda, že iba my ľudia sme schopní v plnosti prežívať širokú škálu citov? Že by iba ľudia spomedzi všetkých tvorov mali privilégium kráčať po špeciálnej biologickej ceste zaručujúcej vedomý, naplnený život?

Ak by to tak bolo, táto kniha by sa tu mohla skončiť. Ak by totiž človek predstavoval niečo výnimočné v zmysle biologickej výbavy, nemohol by sa porovnávať s inými druhmi. Súcit so zvieratami by nemal zmysel, lebo by sme si ani v náznakoch nevedeli predstaviť, čo sa v nich odohráva. Príroda sa našťastie rozhodla pre úsporný variant. Evolúcia premenila a modifikovala „iba" to, čo existovalo, podobne ako je to v počítačovom systéme. Tak ako sú v programe Windows 10 zachované funkcie predošlej verzie, aj v človeku fungujú genetické programy našich prapredkov. To isté platí aj pre všetky biologické druhy, ktorých rodokmeň sa počas miliónov rokov odklonil od tejto línie. Podľa môjho názoru nie sú dva rôzne druhy smútku, bolesti alebo lásky. Tvrdenie, že ošípané cítia rovnako ako my ľudia, je možno trúfalé. No pravdepodobnosť, že zranenie v nich vyvolá menej nepríjemné pocity, sa približuje k nule. Vedci v tejto chvíli možno zvolajú „Pozor!", veď to nie je dokázané. Majú pravdu, a zrejme to nikdy ani nebude. Aj to, či vy cítite rovnako ako ja, je len teória. Nik nie je schopný vidieť do iného človeka, nemôže dokázať, či napríklad pichnutie ihly vyvolá u všetkých siedmich miliárd obyvateľov Zeme rovnaký pocit. Ľudia sú však schopní vyjadriť svoje city slovami a výsledok týchto vyjadrení zvyšuje pravdepodobnosť, že v citovej rovine je to u všetkých ľudí podobné.

Napríklad našu sučku Maxi, ktorá v kuchyni spásla plnú misu knedlí a potom sa tvárila ako neviniatko, nemožno pokladať za biologický stroj na žranie, bola to len prefíkaná milá šibalka. Čím častejšie a pozornejšie som to sledoval, tým viac údajne výlučne ľudských emócií som objavoval u našich domácich zvierat a ich divých príbuzných v lese. A nie som sám. Čoraz viac výskumníkov dospieva k poznaniu, že mnoho druhov zvierat má veľa spoločných čŕt s človekom. Ozajstná láska medzi havranmi? Určite existuje. Veveričky, ktoré poznajú mená svojich príbuzných? Aj to je dávno zdokumentované. Kam sa len pozriete, všade je láska, súcit a radosť zo života. Medzičasom vzniklo na túto tému veľa vedeckých prác, spracúvajú však len čiastkové aspekty a často sú napísané tak suchopárne a nezáživne, že neprispievajú k lepšiemu pochopeniu. Preto by som sa rád stal ich tlmočníkom a preniesol ich napínavé výsledky do bežnej reči, pospájal jednotlivé dieliky do celku a všetko okorenil vlastnými pozorovaniami. Výsledkom je obraz sveta zvierat, vďaka ktorému sa opisované druhy menia z tupých biorobotov, poháňaných fixným genetickým kódom, na verné tvory a milých spoločníkov. A o tom, že je to tak, sa môžete presvedčiť na prechádzke po mojom revíri, pri našich kozách, koňoch a králikoch, ale aj v parkoch a lesoch vo vašom okolí. Pridáte sa ku mne?