Ľudský duch v skutočnosti nikdy neprekračuje hranice skutočnosti, v ktorej žijeme, a ani to nie je potrebné, pretože všetko, čo potrebujeme na vysvetlenie tohto sveta, leží v ňom samom. Keď filozofi nakobiec vyhlasujú, že sú spokojní s odvodením sveta z princípov, ktoré preberajú zo skúseností a potom ich prenesú do nejakého hypotetického mimosvetia, rovnaké uspokojenie musí byť možné aj vtedy, keď sa rovnaký obsah ponechá v tomto svete, vo svete, do ktorého patrí prežiteľné myslenie. Každé vystúpenie zo sveta je iba zdanlivé a princípy položené mimo sveta nevysvetľujú svet o nič lepšie než tie, ktoré ležia v ňom samom.
Tematickým ľažiskom Steinerových úvah sú dva tradičné problémy európskeho myslenia: otázka, do akej miery si človek môže byť istý svojím poznaním a otázka slobody či neslobody ľudskej vôle.